Sprievodca inscenáciou

Sprievodca inscenáciou Herodes a Herodias v réžii Václava Jiřikovského z roku 1925

 

Slovenské národné divadlo (SND) patrí k najmladším národným divadlám v Európe. Do roku 1918 bolo nemysliteľné, aby takáto inštitúcia na území Rakúsko-Uhorska vôbec vznikla a tak úlohu národno-kultúrneho stánku a centra kultúrneho života suploval najvyspelejší ochotnícky súbor – Slovenský spevokol v Martine. Až rozpad monarchie a vznik Československej republiky priniesol priaznivejšie podmienky pre budovanie národného divadla Slovákov. Na rozdiel od českého národa, ktorý prostriedky na výstavbu národného divadla získal prostredníctvom verejnej zbierky¹, u Slovákov to bolo komplikovanejšie. Bratislava ako hlavné mesto slovenskej časti Československej republiky bola viacjazyčná – miešala sa v nej reč nemecká, maďarská a česká. Slováci, ktorí by sa hrdo hlásili k svojmu národu, v nej boli stále menšinou. Preto podnet na založenie národného divadla nevyšiel priamo od ľudu, ako tomu bolo v Čechách, ale iniciovala ho predovšetkým inteligencia a politickí predstavitelia vedení ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska Vavrom Šrobárom. Tí si totiž uvedomovali nevyhnutnosť národno-kultúrneho stánku ako znaku slovenského patriotizmu a vyspelosti národa. Výsledkom ich snažení bolo v roku 1919 založenie Družstva SND, ktoré sa malo starať o ekonomický a administratívny chod divadla. Mladá slovenská kultúra však nedisponovala profesionálnymi hercami, režisérmi, scénografmi a dostačujúcim množstvom pôvodných dramatických hier pre profesionálne divadlo. Preto Družstvo SND pozvalo do Bratislavy účinkovať Východočeskú divadelnú spoločnosť z Pardubíc pod vedením Bedřicha Jeřábka, ktorého súbor disponoval repertoárom, hercami a predovšetkým fundusom, čo Družstvu SND pomohlo v mnohých smeroch – nemuselo hľadať finančné prostriedky na kostýmy a výpravy do inscenácií. Svoju činnosť začalo SND slávnostným predstavením opery Bedřicha Smetanu Hubička 1. marca 1920. Toto predstavenie považujeme za oficiálne otvorenie Slovenského národného divadla. O deň neskôr sa konala aj prvá činoherná premiéra – na javisku uviedli drámu Aloisa a Viléma Mrštíkovcov Maryša (inak na Slovensku už známu z inscenácie Slovenského spevokolu) a 19. marca 1920 videli diváci Coppéliu ako prvú baletnú premiéru.

„Slovenské“ v názve divadla však bolo v jeho počiatkoch len akousi vonkajšou nálepkou. Slovenský jazyk sa do divadla dostával veľmi zriedkavo a sporadicky. Ak sa aj dostal, väčšinou sa ním z javiska prihovárali českí herci.² Nie je to nič zarážajúce, pretože v divadle bolo len málo takých, ktorí by slovenčinu ovládali a na javisku ju aj presadzovali (slovenských profesionálnych hercov a režisérov jednoducho nebolo). Až v roku 1924 nový riaditeľ SND Oskar Nedbal (v tej dobe už svetoznámy dirigent a hudobný skladateľ) prizval do divadla prvú päticu slovenských hercov – Janka a Oľgu Borodáčovcov, Jozefa Kella, Andreja Bagara a Gašpara Arbeta, ktorí už predtým (v sezóne 1921/1922) účinkovali v kočovnom súbore SND II., takzvanej Marške. Aj pri takomto malom počte hercov mohla už slovenčina na javisku zaznievať častejšie a najmä zrozumiteľnejšie. Riaditeľ Oskar Nedbal sa zároveň obklopil kvalitným tímom vedúcich spolupracovníkov. Do činohry pozval režiséra Václava Jiřikovského, ktorého súčasne menoval jej umeleckým šéfom, a literáta Tida J. Gašpara prijal na pozíciu dramaturga³. Už pri nástupe do divadla (1925) bol Jiřikovský etablovaným divadelníkom so skúsenosťami s vedením divadiel v Brne či v Ostrave. Vyznal sa v divadelnej prevádzke a v cudzojazyčnej Bratislave si dobre uvedomoval nevyhnutnosť poslovenčenia a profesionalizácie SND (predovšetkým činohry).

S cieľom podať dôkaz o vyspelosti súboru a poukázať na rýchly rast divadla ako národnej inštitúcie sa vedenie divadla rozhodlo v roku 1925, k piatemu výročiu vzniku divadla, naštudovať Hviezdoslavovu tragédiu Herodes a Herodias.⁴ Bol to vôbec prvý pokus uviesť Hviezdoslavovu tragédiu na profesionálnej scéne.⁵ Inscenátori si uvedomovali náročnosť predlohy (monumentálne a nedramatické dielo)⁶, no aj napriek tomu sa rozhodli pre tento riskantný krok, aby dokázali, že divadlo sa za prvých päť rokov veľmi rýchlo dostalo na určitú kvalitatívnu úroveň. Zároveň však veľmi riskovali, keď nasadili do repertoáru túto neľahkú tragédiu inšpirovanú Shakespearovými tragédiami – divadlo totiž nedisponovalo dostatkom hercov, ktorí by zvládli náročné charaktery a dokázali by bezproblémovo pracovať s komplikovaným, niekedy až „krkolomným“ Hviezdoslavovým blankversom. Predtucha priveľkej „ťarchy“ sa ukázala ako opodstatnená a viacerí recenzenti inscenácii vyčítali, že slovný prejav hercov ubral mnohé z Hviezdoslavovej tragédie.

Celkový tvar inscenácie môžeme dnes rekonštruovať len na základe dobových recenzií. Pokiaľ ide o Jiřikovského režijnú prácu, stretávame sa iba s marginálnymi poznámkami o vplyve „Kvapilovho slohu“⁷. Avšak práve uvedené postrehy sú podstatné, lebo naznačujú, že režisér dbal predovšetkým na vytvorenie atmosféry.⁸ Václav Jiřikovský bol hercom aj režisérom a tak sa dalo predpokladať, že v jeho inscenáciách bude dominovať práve herecký prejav. Ovplyvnenie kvapilovskou náladovou réžiou⁹ ho však posunulo nielen k zvýrazneniu hereckého komponentu, ale aj k istej miere režijnej štylizácie, v ktorej sa ako prvoradé ukázalo vytvorenie javiskovej atmosféry. Jiřikovský dal inscenácii operne dekoratívny charakter a obmedzil herecký pohyb na minimum ‒ štýl réžie aj hereckého prejavu staval do sošných a patetických polôh, v ktorých mohol vyniknúť Hviezdoslavov verš. Ako sa dozvedáme z dobovej recenzie, v jednotlivých scénach sa viac „stojí nežli chodí, více se spoléha na rozestavení nežli na dramatický ruch“, čo miestami síce vyvolávalo dojem strnulosti, ale práve takýto prístup nedovolil inscenátorom skĺznuť k banálnosti a nevkusu a inscenácia ako celok pôsobí dojmom „oratorijní vážnosti“.¹⁰

Dramaturg Tido J. Gašpar sa ešte pred začiatkom skúšok podujal na výraznú úpravu textu, ktorá spočívala predovšetkým v jeho radikálnom skracovaní, aby zhutnil dramatické napätie a zbavil dramatický dej spomaľujúcich opisov, naratívnosti a zdĺhavosti výstupov. Inscenácia aj napriek zásadným škrtom trvala vyše tri a pol hodiny (v niektorých recenziách sa píše aj o štyroch). Žilinský cirkevný hodnostár Fedor Ruppledt vo svojej recenzii¹¹ podporil Gašparove dramaturgické škrty – dobre si uvedomoval, že dramaturg sa musel vzdať aj pekných básnických, ale pre divadlo nedramatických scén. Odporúčal výraznejšie skrátiť posledné dejstvo, v ktorom sa divák len dozvedá, čo sa stalo, ale po najdramatickejšom štvrtom dejstve (hostina) už nenastane situácia, ktorá by tempo hry výsostnejšie gradovala.¹² S úpravou textu sa spája aj vážny osobno-umelecký konflikt. Herec Janko Borodáč¹³ vo svojich pamätiach¹⁴ tvrdí, že Hviezdoslavov text upravoval on sám a dramaturg Tido J. Gašpar si úpravu iba privlastnil: „Hneď na začiatku sezóny požiadal ma Jiřikovský, aby som textove nezvykle dlhú hru dramaturgicky upravil a opravil. Odvážna práca. Veď šlo o dielo nášho veľkého básnika, ale urobil som. Keď som dostal exemplár, videl som, že hru ideme študovať podľa mojej úpravy. Asi na troch-štyroch miestach bol text skrátený, to už ako režisérska práca. (...) Vylepili reklamné plagáty, a tu vidím: Dramaturgicky upravil Tido J. Gašpar“.¹⁵ Dnes už nemožno zistiť, kto bol skutočným upravovateľom predlohy, je však možné, že obaja spomínaní sa na nej istým spôsobom podieľali.

Vzhľadom na povahu samotného textu (veršovaný monumentálny dramatický útvar) a takmer nulové skúsenosti českých divadelníkov so slovenskou drámou bolo zrejmé, že Jiřikovský musí pracovať so slovenskou časťou súboru. Prekvapivo však väčšina z nich dostala len menšie postavy. Jedným z dôvodov môže byť skutočnosť, že kým slovenčina spomenutých hercov bola na vysokej úrovni, v herectve predsa len zaostávali za českými kolegami. Treba priznať, že herci len začínali a obsadenie do neľahkých postáv bolo pre nich ešte príliš náročné, a tak Jozef Kello (Trebonius, Iný starec), Gašpar Arbet (Posol, Stráž), Rudolf Bachlet (Aretas, Náčelný kňaz) a Oľga Borodáčová Országhová (Johana) dostali len epizódne postavy.¹⁶ Pestovanú javiskovú reč si všimli najmä českí recenzenti, ktorí vo svojich hodnoteniach chválili Országhovú za čistú slovenčinu¹⁷. Ostatní dvaja Slováci dostali väčšie postavy – Emília Wagnerová, Slovenka, ktorá do SND nastúpila v roku 1925, stvárňovala odvrhnutú kráľovnú Tamar a Janko Borodáč titulnú postavu tetrarchu Herodesa. Kým Borodáčovej skvele zvládnutú javiskovú reč prijímali aj v epizódnej postave, tak Borodáčov hlasový prejav sa stal najväčším úskalím hereckého výkonu. Takmer všetci recenzenti, či už slovenskí alebo českí, vyčítali Borodáčovi technicky zlú prácu s hlasom, v ktorej nebol schopný takmer žiadnej modulácie¹⁸. Postavu Herodesa neinterpretoval Borodáč ako panovníka (Borodáčovo herectvo nikdy neinklinovalo k vodcovským postavám, skôr k ich opozitám), poľudštil ho a pokúšal sa o zvýraznenie všetkých Herodesových citových pochodov. Zlyhával však v zlom prednese a „neľudským hlasom kričal, kde mal dramaticky prednášať“¹⁹. Nedostatky v hereckej práci si Borodáč pravdepodobne uvedomoval²⁰, avšak napriek tomu z neúspechu obviňuje priamo režiséra: „Hral som Herodesa v kostýme s holými nohami a ramenami, vyziabnutý, schudnutý, ako podlomený konár. (Bol to Herodes, akého by som ako režisér na javisko nepustil).“²¹ V istom zmysle možno s Borodáčom súhlasiť, keďže takáto interpretácia sa postave v originálnom Hviezdoslavovom zámere vzpiera. Do ďalších ústredných postáv tragédie boli obsadení českí herci: Marianna Grayová (Herodias), Helena Petzová (Salome), Ján Sviták (Jochanan) a iní. Kým o Grayovej sa kritici vyjadrujú v medziach opisu charakteru postavy (panovačná ctibažná žena) a jej herectvo prirovnávajú k dekoratívnosti, väčšiu pozornosť upútali ostatní dvaja českí interpreti. Petzová ako detsky naivná Salome a Svitákov Jochanan, ktorý však pôsobil príliš neapoštolským tónom. Ostatným hercom (hral takmer celý súbor a zbor z opery) dobová kritika vyčítala, pravdepodobne oprávnene, nesprávny až zlý prednes Hviezdoslavovho verša.

Scénu pre inscenáciu vytvoril Ľudovít Hradský²² a zvýraznil v nej tému monumentálnosti a „symboliku farieb“²³, čoho dôkazom sú obrovské kulisy kráľovského paláca, alebo realisticky stvárnená púšť v druhom dejstve, či kostýmové návrhy v sýtych farbách.²⁴ Musíme pripomenúť, že Hradský na realizáciu výpravy dostal finančnú podporu od Družstva SND a mohol pripraviť absolútne novú výtvarnú stránku inscenácie. Divadlu teda výrazne záležalo na tom, aby inscenácia vyznela čo najreprezentatívnejšie.²⁵

Premiéra inscenácie Herodes a Herodias sa konala 27. novembra 1925. Mala slávnostný charakter a zúčastnili sa na nej mnohé významné osobnosti politického aj spoločenského života, z rôznych oblastí Slovenska. Medzi vzácnymi hosťami by sme našli aj vdovu po básnikovi, Ilonu Országhovú. V súvislosti s návštevnosťou slovenských predstavení je potrebné poukázať na jeden dôležitý fakt – v tridsiatych rokoch 20. storočia bola Bratislava kozmopolitným mestom, v ktorom Slováci tvorili doslova národnostnú menšinu. Väčšinové obyvateľstvo Bratislavy bolo maďarské, nemecké a české. Pokiaľ išlo o návštevu divadla, česká inteligencia do divadla často nechodila a Nemci a Maďari slovenské a české činoherné predstavenia nenavštevovali vôbec. Práve tieto dve národnostné skupiny žijúce v Bratislave sa najviac búrili proti vzniku SND a zabratiu hracieho priestoru nemeckým, rakúskym a maďarským divadelným spoločnostiam. Spomínaná národnostná antipatia, malý počet Slovákov so záujmom o divadlo a pravdu povediac aj nízka úroveň činoherného repertoáru boli príčinou, že hľadisko ostávalo počas slovenských a českých predstavení poloprázdne. Našťastie, slávnostná premiéra hry Herodes a Herodias vzbudila spoločenskú pozornosť a premiéra a prvá repríza boli vypredané. Vysoká úroveň naštudovania, v porovnaní s vtedajším rutinérstvom v činohre, dokázala udržať inscenáciu na repertoári celú sezónu a dosiahla neuveriteľne vysoký počet repríz – až trinásť. Z dnešného hľadiska sa nám zdá tento počet veľmi nízky, až podpriemerný, ale treba si uvedomiť, že súbory SND účinkovali v budove Mestského divadla len počas niekoľkých určených mesiacov v sezóne a zároveň sa v krátkom časovom úseku striedali na jednom javisku opera, balet a činohra SND. Pri takejto prevádzke sa inscenácie nemohli dlho udržať na repertoári. Zároveň po opadnutí záujmu publika (u slovenských činohier to bolo takmer vždy po dvoch až piatich predstaveniach) bolo potrebné rýchlo študovať nové inscenácie, aby SND nasýtilo čo najširší okruh divákov. A tí väčšinou dávali prednosť veselohernému žánru pred vážnejším titulom. Preto bolo trinásť repríz Jiřikovského inscenácie nesporným diváckym úspechom.

V dejinách slovenského divadla má inscenácia významné postavenie nielen preto, že išlo o prvé uvedenie diela na profesionálnom javisku, ale aj preto, že s inscenáciou po prvý raz hosťovalo SND v hlavnom meste Československa. Herodes a Herodias a Drotár (v réžii Janka Borodáča) boli prvými inscenáciami, ktoré reprezentovali slovenské profesionálne divadelné umenie v Prahe. Obe inscenácie uviedli v Mestskom divadle na Vinohradech²⁶, prvú 23. marca 1926 a druhú o deň neskôr. Väčšia pozornosť sa pravdaže sústredila na Hviezdoslavovu tragédiu. Vzhľadom na skutočnosť, že SND nedisponovalo dostatočnými finančnými prostriedkami, aby sa zájazdu mohli zúčastniť všetci účinkujúci, epizódnejšie postavy hrali slovenskí študenti nachádzajúci sa v tom čase Prahe (medzi nimi aj slovenská herečka Naďa Hejná, ktorá vtedy v Prahe študovala). Tento krok sa oplatil z finančného hľadiska, ale nie z hľadiska umeleckého, keďže recenzenti si určitú nesynchrónnosť všimli a tvorcom ju aj vyčítali. „Naproti réžii obrazovej sa už menej Jiřikovskému darilo hlasovo zladiť kompars.“²⁷ Inak slávnostné hosťovanie, ktorého sa zúčastnil aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk s dcérou Alicou, až na určité nedostatky (napr. Borodáčovo herectvo) česká kritika prijala. Hoci ťažko z recenzií určiť, či išlo len zdvorilostný tón či o skutočné uznanie kvalít. Slovenské divadlo však dokázalo, že dosiahlo určitú úroveň a umelecký rast. Škoda, že hosťovania sa aj napriek slávnostnému charakteru predstavenia a účasti významných politických predstaviteľov (ministri Slávik, Beneš, Krčmár, Říha, Girsa, bývalí ministri Dvořáček, Novák, námestník pražského primátora Rotnágl a významní českí kritici Pražák a Tille)²⁸ nezúčastnilo viac divákov. Hoci v spomienkach Tida J. Gašpara, Heleny Petzovej či Janka Borodáča sa dočítame, že divadlo bolo vypredané, český recenzent predsa len upozorňuje, že „príval obecenstva by sa čakal väčší, naša zámožná elita inokedy a inde hrnie sa hustejšie.“²⁹

 

Autor textu: Karol Mišovic

 

__________________