Sprítomňovanie inscenácií

Nielen divadelní teoretici, kritici a historici, ale určite každý, kto čo i len raz pocítil čaro divadelného umenia, podporí tvrdenie, že divadlo nie je večné. Divadlo zaniká. Na rozdiel od teoretikov a historikov iných umeleckých druhov, tí divadelní derniérou prichádzajú o predmet skúmania a diváci zas strácajú svojich umelcov. Našťastie, mnohé inscenácie nájdu svoje miesto v archívoch, dokumentácii a Múzeu Divadelného ústavu a niektoré sa stanú predmetom odborného výskumu. Divadelní teoretici hľadajú, bádajú a spracúvajú všetky dostupné materiály, ktoré sa o minulých divadelných inscenáciách dajú získať, aby spätne vytvorili obraz tohto jedinečného umenia. A tak, v rámci možností, sa skúmané inscenácie opäť môžu objaviť pred svojimi prívržencami v podrobných i prekvapivých detailoch.

Vďaka moderným technológiám sa nám podarilo vytvoriť médium, ktoré atraktívnou formou sprostredkúva divadelnú minulosť čo najširšiemu okruhu záujemcov. Na pozadí inscenácií, ktoré závažnou mierou zasiahli do divadelnej histórie, prezentujeme bohatstvo našich archívnych, múzejných a dokumentačných fondov a zbierok ako i spôsoby uchovávania divadelnej minulosti. Sledujeme tvorbu režisérov, výtvarníkov, hudobných skladateľov, hercov a dramaturgov, ktorí zanechali výraznú pečať v dejinách slovenského profesionálneho divadla, aby sme priblížili proces ich tvorby, jeho výsledný tvar i kritickú reflexiu.

Pri koncipovaní prvého DVD sme museli riešiť hneď niekoľko problémov. Ktorú inscenáciu „oživíme“, aké spôsoby „sprítomňovania“ zvolíme, ako technicky spracujeme výsledky výskumu? Od začiatku nám bolo jasné, že bez presnej organizácie a participácie všetkých oddelení Divadelného ústavu k stanovenému cieľu nedôjdeme. Rovnako sme požiadali o pomoc aj slovenské divadlá, v ktorých boli jednotlivé inscenácie uvádzané. Tie nám poskytli chýbajúci fotografický a dokumentačný materiál, aby obrazy jednotlivých inscenácií boli kompletné. Naši odborní pracovníci pripravili, klasifikovali a opísali nespočetné množstvo dokumentov, ktoré neskôr integrovali v podobe vstupných sprievodcov inscenáciou. Okrem bádateľskej práce v archívoch sa vybrali aj za tvorcami – pamätníkmi, aby s nimi nahrali spomienkové rozhovory a pripravili film venovaný poslednému spracovaniu sledovaného titulu. Všetci odborníci sa vydali na spoločnú cestu, aby ukázali, že divadlo nezaniklo.

Rozhodujúcu úlohu pri výbere titulu zohralo niekoľko faktorov. Hľadali sme inscenácie, ktoré boli niečím výnimočné, špecifické, mimoriadne a v čase svojho vzniku zaujali nielen divákov, ale rozprúdili polemiku aj v radoch kritikov. Hľadali sme tvorcov, ktorí svojou činnosťou závažne zasiahli do vývinu slovenského profesionálneho divadla, formovali ho a zanechali v ňom výraznú pečať. A napokon, hľadali sme inscenácie, pri ktorých možno hovoriť o inscenačnej tradícii a trvalých hodnotách.
Voľba padla na Hviezdoslavovu tragédiu Herodes a Herodias, drámu viac knižnú než javiskovú, v ktorej si jeden z našich najvýznamnejších klasikov naplnil svoje shakespearovské ambície. Netrpezlivo čakal na literárne kritické ohlasy a túžil po jej uvedení na profesionálnom javisku. Žiaľ, kritiky ani javiskového stvárnenia sa už nedočkal. Po prvýkrát dostala jeho dráma javiskovú podobu až v roku 1925, keď ju v činohre novozaloženého Slovenského národného divadla inscenovali prevažne českí divadelníci pod režijným vedením Václava Jiřikovského. Jej druhé uvedenie bolo spojené s odhalením básnikovej sochy pred divadlom na námestí, ktoré dnes nesie jeho meno. Inicioval ho Janko Borodáč, ktorý v priebehu troch týždňov inscenáciu naštudoval a v roku 1937 v samostatnej slovenskej činohre SND pomerne neúspešne premiéroval. Výnimočná a náročná tragédia režiséra zrejme priveľmi dráždila, pretože po nej siahol opäť v roku 1949, aby pripomenul básnikovu storočnicu a zároveň ňou overil úroveň a schopnosti košického činoherného súboru. A napokon, bol to opäť Borodáč, kto hru naštudoval pri príležitosti otvárania budovy Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v máji 1955 a zároveň osláv tridsiateho piateho výročia založenia SND. Tentoraz vytvoril pozoruhodnú inscenáciu, ktorá sa v repertoári udržala takmer štyri roky. Dráma Herodes a Herodias poslúžila divadelníkom aj na vyjadrenie občianskych postojov v období bezprostredne po augustovej okupácii Československa, keď ju uviedli v Divadle Slovenského národného povstania v Martine. Ako vhodná na pripomenutie si obzvlášť dôležitého výročia sa objavila v repertoári SND v čase osláv polstoročnice jeho vzniku. Pre túto príležitosť ju v roku 1970 upravil a inscenoval Karol L. Zachar, ktorý sa upriamil predovšetkým na ľudskú stránku jej hrdinov. V spolupráci s literárnym historikom a znalcom Hviezdoslavovho diela Stanislavom Šmatlákom ju upravil a na javisku Divadla Andreja Bagara v Nitre inscenoval v roku 1983 režisér Martin Kákoš. Verní tradícii uvádzania Hviezdoslavovej hry pri exponovaných výročiach zostali v SND aj v roku 1990, keď si ňou v réžii Miloša Pietora pripomenuli sedemdesiate výročie vzniku divadla. A naposledy sa národný klenot dostal do rúk režiséra Romana Poláka, ktorý ho na doskách SND uviedol v roku 2009, snáď po prvýkrát zbavený slávnostného rázu. Motívy voľby Hviezdoslavovej tragédie pre uvádzanie na slovenských javiskách sú viac než zrejmé. Hru oprášili, upravili i prepísali najmä vtedy, keď sa na javisku vyžadoval reprezentatívny, hodnotný a navyše pôvodný titul. A tak niekoľko generácií tvorcov vyvíjalo maximálne úsilie, aby dramatické dielo nášho najväčšieho básnika dostalo javiskovú podobu.

Týmto DVD splácame dlh nielen autorovi, ktorý márne čakal na reakcie na svoje dielo a jeho javiskového uvedenia sa už nedočkal, ale najmä kolegom, odborníkom, ktorí začali uchovávať „pominuteľnosť“, pokúšajúc sa zachytiť neuchopiteľné. Stanovili si náročnú úlohu – zhromaždiť, zachovať a spracovať kultúrne dedičstvo, aby ho raz mohli sprístupniť každému záujemcovi. Pokračujeme v ich úsilí a obohacujeme ho o ďalší rozmer. Z našich archívov sme vybrali nespočetné množstvo materiálov, ktoré sa viažu k inscenácii Herodes a Herodias a dávame im nový, multimediálny ráz. Pomocou dokumentov vytvárame moderný obraz inscenácií, ktoré uchovávame pre ďalšie generácie. A napokon, vzdávame hold kolegovi, vynikajúcemu divadelnému historikovi a kritikovi, Jánovi Jaborníkovi, ktorý nás v istom zmysle inšpiroval. Pozorovali sme ho, keď zhromažďoval materiál do odbornej štúdie o Hviezdoslavovom diele v slovenskej divadelnej kultúre a upozorňoval nás na úskalia, ktorým sa žiaden z inscenátorov náročného Hviezdoslavovho textu nevyhol. Výsledkom jeho výskumu bola štúdia Hviezdoslavova literatúra a Hviezdoslavovo divadlo,  ktorá je venovaná inscenačnej tradícii Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias na slovenských profesionálnych javiskách. Stala sa naším východiskom i inšpiráciou.

Drámu Herodes a Herodias (1909) uviedli na týchto profesionálnych javiskách:

1925, Slovenské národné divadlo, réžia Václav Jiřikovský
1937, Slovenské národné divadlo, réžia Janko Borodáč
1949, Národné divadlo v Košiciach, réžia Janko Borodáč
1955, Slovenské národné divadlo, réžia Janko Borodáč
1968, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, réžia Ivan Petrovický
1970, Slovenské národné divadlo, réžia Karol L. Zachar
1983, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, réžia Martin Kákoš
1990, Slovenské národné divadlo, réžia Miloš Pietor
2009, Slovenské národné divadlo, réžia Roman Polák