Sprievodca inscenáciou

Sprievodca inscenáciou Herodes a Herodias v réžii Janka Borodáča z roku 1949

V roku 1949 si československá kultúrna obec pripomínala sté výročie narodenia Pavla Országha Hviezdoslava. V celej republike sa konalo množstvo príležitostných podujatí s cieľom uctiť si vzácnu osobnosť československej kultúry a dokonca aj vtedajší prezident Československej republiky Klement Gottwald podporil myšlienku osláv básnikovho výročia a na jeho podnet vznikla Hviezdoslavova spoločnosť. Spomienka na poeta a dramatika mala vyvrcholiť vydaním zbierok jeho diel, ktoré mali byť dostupné čo najširšiemu okruhu čitateľov.

Z divadiel sa k Hviezdoslavmu odkazu prihlásilo len Národné divadlo v Košiciach, v ktorom 26. marca uviedli jeho tragédiu Herodes a Herodias v úprave a réžii Janka Borodáča.

V období 1945 – 1953 pôsobil Borodáč v košickom divadle, do ktorého ho vyslali v roku 1945 na post riaditeľa divadla. Po skončení II. svetovej vojny bola totiž budova košického divadla v dezolátnom stave¹ a žiaden súbor v nej už neúčinkoval. Borodáč vo svojich spomienkach na košické obdobie s hrôzou opisoval stav, v akom divadlo po príchode do Košíc našiel: „ (...) vydrancované do základov. Len niekoľko žiaroviek vo veľkom lustri, inde nič. Všetky kulisy odviezli do Miškovca. Niet jediného reflektoru, staré svetelné zariadenie – bez svetelného parku a zvukovej aparatúry. Ešte aj sedadlá – kožené – boli vyrezané. Rekvizitáreň prázdna, nijaké náradie, len v baletnej sále starý ošarpaný klavír (...). V šatniciach neohobľované, široké stoly, na krížových nohách, bez jedinej skrinky, bez zrkadla.“² Po skončení vojny štátny intendant a multifunkčný divadelník Andrej Bagar vypracoval „Stručný návrh na riešenie divadelnej otázky povojnového Slovenska“, podľa ktorého mali v prvých rokoch na Slovensku fungovať tri štátne divadlá: Národné divadlo v Bratislave, Komorné divadlo v Martine a práve Národné divadlo v Košiciach³. Divadlo sa po vojne ocitlo v takzvanom „núdzovom stave“, ktorý v Košiciach mohol riešiť len človek so skúsenosťami s prevádzkou aj organizáciou divadla. Preto aj vďaka intervencii Laca Novomeského z povereníctva školstva a osvety odporučili na funkciu riaditeľa divadla v Košiciach práve Janka Borodáča, ktorý sa už v Bratislave prejavil ako schopný divadelný manažér a cieľavedomý umelecký pracovník. Do Košíc ho volal aj niekdajší herec činohry SND, v tej dobe už riaditeľ Slovenského divadla v Prešove, Andrej Chmelko. Napäté prostredie Bratislavy⁴ s určitosťou naznačilo Borodáčovi, že najlepšie bude, keď sa vydá do metropoly východu. Do Košíc odcestoval Borodáč aj s manželkou Oľgou Borodáčovou Országhovou a už po niekoľkých mesiacoch dokázal takmer nemožné – s minimálnymi finančnými prostriedkami a so slabým personálnym zázemím sa mu podarilo za krátky čas zrekonštruovať divadlo z hľadiska umeleckého aj prevádzkového. V relatívne krátkom časovom horizonte sformoval a uviedol do činnosti operný a činoherný súbor, ku ktorým sa neskôr pridal aj balet. Divadlo definitívne otvorili 15. septembra 1945 slávnostnou premiérou hry Ivana Stodolu Marína Havranová v réžii Andreja Chmelka, ktorý natrvalo odišiel z Prešova a počas Borodáčovho pôsobenia zastával v Košiciach funkciu šéfa činohry⁵.

V roku 1949 sa Borodáč so svojím košickým súborom hrdo prihlásil k stému výročiu narodenia Pavla Országha Hviezdoslava. A hoci si dobre uvedomoval technické i umelecké „provizórium“, v ktorom inscenátori stále pracovali, aj napriek tomu sa rozhodol naštudovať veľkú Hviezdoslavovu tragédiu Herodes a Herodias. Podobne ako v roku 1937 v Slovenskom národnom divadle, aj v Košiciach chcel verejnosti dokázať, že súbor pod jeho vedením umelecky i technicky napreduje. Dokonca, na skúšanie inscenácie určil len štyri týždne. Vedel, že košický súbor ešte nespĺňa kvalitatívne ani kvantitatívne nároky, aké kladie Hviezdoslavova dramatická báseň, a preto sa opäť podujal na výraznú autorskú úpravu. A to na najradikálnejšiu, ako s touto hrou vôbec urobil. Okrem bežných škrtov replík, ktoré by inak deformovali tempo i dej, vyškrtol celé druhé dejstvo. To skutočne temporytmicky patrí ku sporným Hviezdoslavovým partom, avšak ideovo je jedným z ťažiskových. Prvýkrát sa tu totiž čitateľ/divák stretáva s Jochananom a je bližšie informovaný o charakteroch Filipa, Tamar a proroka Jochanana. Nesmieme zabudnúť na fakt, že v uvedenom dejstve vystupujú aj zástupy pospolitého ľudu, nesúce autorove myšlienky: tyrania vládnucej triedy verzus obyčajní ľudia. Borodáč značne ochudobnil rovnako dej, ako aj charaktery týchto figúr a sociálny kolorit postáv. Podobne zasahoval aj v ostatných častiach hry, kedy úpravou sploštil intrigánstvo Herodias (škrty v štvrtom dejstve), alebo ochudobnil motív hostiny. V tejto masovej scéne vyškrtol takmer kompletne všetky epizódne postavy (ktoré mali výrazné koloritové a myšlienkové zastúpenie) a výstup sústredil len medzi postavy Herodes – Herodias – Salome. Takáto až radikálna úprava bola pravdepodobne signálom nutnosti, ku ktorej musel režisér pristúpiť, pretože si uvedomoval nedostatky súboru a mal na mysli dynamizovanie a rýchly spád deja. A to aj za cenu, že divákom neodhalí mnohé básnické a dramatické nuansy Hviezdoslavovho diela.

Borodáčovým cieľom bolo prostredníctvom inscenácie poukázať na morálny rozpad spoločnosti a sprostredkovať isté obavy pred vojnou (nezabúdajme, že vzťahy medzi svetovými veľmocami v tomto období sa priostrili a hrozil vojnový konflikt). Opätovné naštudovanie hry umožnilo Borodáčovi naplno tlmočiť vlastné sociálne videnie ako aj vzťah k socialistickému realizmu (ktorý už zaplavoval repertoár československých divadiel). Režisér už v minulosti inklinoval k spomínanej forme divadla a košická inscenácia bola preto vhodným prostriedkom na vyjadrenie jeho umeleckého názoru. Konečne tak na javisku mohol zvýrazniť ľudový aspekt a poddanstvo za vlády tyrana. V tragédii Herodes a Herodias nevidel príbeh biblický, ale príbeh z nedávnych čias Rakúsko-Uhorska. Naplno však tento interpretačný kľúč prejavil až v inscenácii Herodes a Herodias v Slovenskom národnom divadle v roku 1955.

Výtvarné riešenie Ladislava Šestinu naznačovalo, že scénograf sa pokúsil o verné vytvorenie atmosféry z Herodesových čias. Pravdepodobne finančné a technické prostriedky však nedovolili výtvarníkovi monumentálnejší prejav a musel sa uspokojiť s plachtami predstavujúcim púšť či kašírovanými stenami paláca. Kostýmový výtvarník (jeho meno sa v bulletine neuvádza) dostal viac možností pri tvorbe kostýmov a v konečnom riešení sa priklonil k replikám dobových odevov, bez výraznejšej invencie.

Borodáč ako režisér opäť nezaprel v sebe herca a rovnako ako v desiatkach svojich predchádzajúcich inscenácií dal aj v tejto najväčší priestor hereckému prejavu. Dobová kritika jednotlivé výkony prijala, ale poukázala na rozpor medzi prednesom veršov a hereckou akciou: „ (...) lebo pri pozornej deklamácii uniklo im vhodné gesto, alebo pri akcii nevyznel verš naplno, v celej svojej mohutnosti.“⁶ Hlavnú postavu vytvoril Borodáčov dvorný herec ešte z čias spolupráce v SND Andrej Chmelko. Hlavného (anti)hrdinu kreoval ako pevného neochvejného vládcu, ale polohy kde „sa prejavuje ako smilník a zhýralec vyzneli už menej presvedčivo“⁷. Titulnú ženskú postavu stvárnila Chmelkova manželka Gizela Chmelková v intenciách postavy, ktoré jej úprava ponúkala, ako sebavedomú a krvilačnú panovníčku. Chmelkovej Herodias bola priam interpretačným opakom Tamar, ktorú už po druhýkrát (prvý raz v SND v roku 1937) interpretovala Oľga Borodáčová Országhová. Tá z Tamar vytvárala skromnú a dobrosrdečnú kráľovnú, ktorú ľud naozaj miluje. Devízou Borodáčovej Országhovej oproti košickým, mladším a herecky ešte nie veľmi skúseným kolegom bola predovšetkým výborná, pestovaná javisková reč, vďaka ktorej najviac z celého súboru vynikala najsústredenejším a technicky najdokonalejším hereckým aj rečovým prejavom. Za kreáciu Tamar dokonca dostala štátnu cenu, čo bolo v tej dobe jedno z najvyšších ocenení, ktoré sa mohlo umelcovi dostať.

Z hľadiska inscenačnej tradície nemalo košické naštudovanie výrazný ohlas a prínos inscenácie je v len v premyslenej Borodáčovej dramaturgii. V nej kládol na súbor veľké nároky a pedagogicky ho systematicky viedol v ťažkých skúškach divadelnej vyspelosti. Pre mladých hercov to bola výzva, ktorá im pomohla k zdokonaleniu hereckých a predovšetkým prednesových schopností. Túto snahu a režisérove do jednotného celku zovreté umenie ocenil aj ruský režisér Nikolaj Pavlovič Ochlopkov, ktorý bol hosťom na premiére a rovnako ju hodnotila aj česká tlač pri posudzovaní inscenácie v rámci prehliadky inscenácií slovenských divadiel – Divadelnej žatvy.

Autor textu: Karol Mišovic

__________________