Sprievodca inscenáciou

Sprievodca inscenáciou Herodes a Herodias v réžii Martina Kákoša z roku 1983

S nápadom inscenovať tragédiu Herodes a Herodias v Divadle Andreja Bagara v Nitre prišiel mladý režisér Martin Kákoš. Podujal sa text nielen zinscenovať, ale aj patrične ho upraviť. K odbornej spolupráci na textových a jazykových úpravách si prizval odborníka, literárneho vedca a historika Stanislava Šmatláka, znalca Hviezdoslavovho diela. Spoločne text výrazne preškrtali a urobili jazykovú úpravu. Z piatich dejstiev napokon ostali dve časti. Režisérovi Kákošovi a literátovi Šmatlákovi sa zjavne podarilo to, čo si zaumienili – prezentovať drámu ako text výsostne hviezdoslavovský s nádychom čohosi shakepearovského.¹ Ústrednou líniou inscenácie sa stal mechanizmus moci a jeho deštruktívny dopad na ľudí i spoločnosť. Zároveň inscenátori predstavili Hviezdoslavov text ako drámu o zločine a treste, ktorá svojimi morálnymi hodnotami obohatí dospelých i mládež.

Textové škrty však priniesli aj isté negatíva – ubudlo postáv, z veľkolepej drámy sa stala akási komorná hra. Zoškrtanie výstupov spôsobilo, že hlavné postavy, napríklad Tamar alebo Salome, nedostali dostatok hereckého priestoru, a tak na scéne pôsobili skôr ako figúrky. Ani ostatné postavy, zoškrtané na minimum, nemohli na scéne patrične vyniknúť. Avšak inscenátori urobili zaujímavú zmenu v dejovej a časovej následnosti, čím podporili dramatický spád príbehu. Napríklad, prvá časť začína výstupom kráľovnej Tamar, ktorá svojim družkám hovorí o zlovestnej predtuche. Už úvodné akordy inscenácie napovedajú, že pred očami divákov sa odohrajú silné dramatické scény. Tamarina predtucha kreslí Herodesa ako človeka – krkavca, čo neskôr Herodes svojím konaním aj potvrdí.

Doboví recenzenti sa svorne zhodli, že Kákošova dramaturgicko-režijná úprava bola veľmi ambiciózna, prinášala aktuálne posolstvo, zrozumiteľný jazyk, a pritom rešpektovala a posilňovala Hviezdoslavov text. Upravovatelia ho zbavili historicko-dokumentárnej opisnosti a otvorili cestu novým možnostiam jeho javiskovej realizácie. Aj vďaka novému, netradičnému pohľadu a obchádzaniu zaužívaných konvencií získal režisér Martin Kákoš za inscenáciu Herodes a Herodias Cenu Janka Borodáča, ktorá sa každoročne udeľovala mladým divadelníkom za významný tvorivý prínos. Niektorí divadelní kritici však upozornili aj na isté nedostatky, ktoré videli najmä v hereckých výkonoch a v scénografickom riešení. Režisérovi vyčítali, že popri hĺbavom a dôkladnom skúmaní textu odsunul na okraj iné zložky inscenácie (herectvo) a poukazovali na niektoré inscenačné problémy (napríklad, čo s postavou Jochanana)².

Scéna Milana Ferenčíka harmonizovala s koncepciou inscenácie a na prvý pohľad zaujala svojou mohutnosťou. Scénograf Ferenčík vytvoril masívny drevený symbolicko-metaforický stroj – tento mechanizmus predstavoval čosi ako mlynské kolesá, medzi ktoré je vsadená šikmina s trónom. Celku dominoval obrovský trón, ktorý sa počas predstavenia dvíhal pomocou kladiek, až sa na vrchole naklonil a zrútil sa na zem. Metaforickosť zobrazenia vzostupu a neodvratného pádu Herodesa je teda jasná už na prvý pohľad. Po bokoch sú zasadené kolesá, ktorými krútia rímski vojaci, čo symbolizuje skrytý dosah Rímskej ríše na všetko, čo sa deje v jej ďalekých provinciách. Nad trónom visel dravý vták, symbol moci, ktorý sa kýval a hrozilo, že spadne. Takto navrhnutá scéna však hercom často prekážala v pohybe – chodili po nej nemotorne a boli ňou vytláčaní iba na úzke proscénium. Obmedzovala vytváranie mizanscén, hoci na druhej strane približovala hereckú akciu.

Inscenátori zvolili také herecké prostriedky, aby pôsobili čo najcivilnejšie. Režisér upustil od pátosu a deklamácie a zjemnil aj kontrasty v charakterizácii dobrých a zlých postáv. Neznamenalo to, že by upustil od diferencovania charakterov, práve naopak, „vyhrotil konflikt medzi uzurpátormi a demokratickými silami, pričom jeden i druhý tábor nielenže diferencoval, ale aj spoločensky, politicky a charakterovo hierarchizoval“³. Zdá sa však, že zabudol na hĺbku ľudských citov, utrpenie a  tragédiu postáv, a tak sa herci a ich postavy zmrštili iba na „rezonérov režisérových myšlienok“⁴. Úlohu tetrarchu Herodesa zveril Martin Kákoš do rúk Dušana Lenciho. Jeho Herodes bol vnútorne protirečivý – chcel byť kráľom, ktorý bojuje za samostatnosť pre svoj národ, ale „skončil ako nepriateľ ľudu a národa“⁵. Niekoľkí kritici vyzdvihli Lenciho prístup k postave, v Herodesovi pozorovali jeho herecké dozrievanie. Lenci pracoval s detailom a zviditeľňoval aj ľudskú podstatu stvárňovanej postavy. Jeho Herodes miluje úspech, opája sa slávou a mocou, je samoľúby. Postupne však nie je schopný objektívne posúdiť realitu, stáva sa ľahko manipulovateľným a smeruje k tragickému koncu. Niektoré ohlasy na Lenciho Herodesa však neboli priaznivé. Doboví recenzenti upozorňujú, že Lenci nedostatočne prenikol do postavy a používal osvedčené, no ničím neozvláštnené herecké prostriedky. Aj napriek rozporuplným ohlasom bol Herodes Dušana Lenciho plný citov, ľudskosti a slepej túžby veriť v niečo, čo nemá budúcnosť. V úlohe tetrarchovej manželky Herodias sa predstavila Adela Gáborová, ktorá ju stvárnila ako ctibažnú ženu a krutú manipulátorku. Jej Herodias má len jediný cieľ – neobmedzene vládnuť a tomuto cieľu prispôsobuje všetky prostriedky. Réžia i úprava však celkom potlačili erotické motívy vo vzťahu medzi manželmi, a tak chýbala „odpoveď na to, akou silou ovláda Herodesa“⁶, čím sa oslabila presvedčivosť ich vzťahu. Divadelný kritik Stanislav Vrbka v Gáborovej herectve nevidel žiadne nepreskúmané pevniny, ktoré by ozvláštnili jej postavu.⁷ Rovnako Salome v podaní Anny Kubekovej chýbal plnokrvný dramatický náboj. Režisér sa uspokojil s jej individualizáciou bez dôležitých vlastností (vyškrtnuté lyrické pasáže), a tak Salome ostáva iba nástrojom, ktorý je ovládaný niekým iným. Len v tanečnom výstupe bolo zo Salome cítiť, že si uvedomuje, ako ju zneužívajú. Aj napriek Kubekovej svojskému prístupu k postave, zostala jej Salome počas celého deja „iba nevýrazným katalyzátorom zápletky“⁸. Náročnej úlohy proroka Jochanana sa zhostil František Javorský. Vykreslil ho „ako zanieteného reformátora“ ⁹, ktorý nechce prestúpiť prah oddeľujúci teóriu od praxe. A hoci Javorský stavil na akcentovanie dobroty a zmyslu pre spravodlivosť, jeho modlitba vyznievala „iba ako text“¹⁰. Pozornosť dobových recenzentov sa upriamila aj na Mariána Slováka v úlohe kritika spoločenských pomerov Manahena. Jeho dvormajster mal dramatický náboj a jasné kontúry. Plasticky zachytil zložitý proces premeny postavy nezmieriteľne pristupujúcej k negatívnym skutočnostiam, ktoré sa okolo nej dejú.

Herecké stvárnenie a výklad jednotlivých postáv boli determinované ambicióznou dramaturgicko-režijnou koncepciou – zásadné textové škrty ochudobnili postavy o motivované konanie a tak často zostalo len pri „herecky konvenčnej realizácii“¹¹. Inscenácia mala „pomerne plochú, niekedy až monotónnu podobu“¹², chýbala jej hierarchizácia v rámci príbehu a viaceré výstupy sa hrali v jednej tónine, čo sa odrazilo v jej celkovej dynamike. Aj napriek spomínaným výhradám nitrianska inscenácia Herodes a Herodias bola v istom zmysle prelomovou a niečím výnimočnou. Režisér Martin Kákoš otvoril cestu k úvahám o Hviezdoslavovej dráme a jej súčasnom uvádzaní na javisko, pričom viac zdôraznil intelektuálnu než emocionálnu stránku zobrazovanej témy. Od diváka očakával, že sa bude zamýšľať nad aktuálnosťou témy a vnímať básnika prostredníctvom súčasného a zrozumiteľného jazyka.

Autorka textu: Zuzana Šnircová

__________________