Sprievodca inscenáciou

Sprievodca inscenáciou Herodes a Herodias v réžii Janka Borodáča z roku 1937

Jedným z najdôležitejších dátumov v dejinách profesionálneho slovenského divadla je začiatok sezóny 1932/1933. Súkromný podnikateľ českého pôvodu, od roku 1932 riaditeľ a nájomca SND, Antonín Drašar, začiatkom sezóny rozdelil činohru SND na dva samostatné súbory. Nastala tak unikátna situácia, keď v jednej divadelnej inštitúcii fungovali vedľa seba dve činoherné telesá. Česká činohra na čele s modernistickým režisérom Viktorom Šulcom a slovenská pod vedením Janka Borodáča. A hoci sa tento čin v súdobej spoločnosti prijímal s polemikami a rozpormi, z dnešného pohľadu išlo o výrazný krok v poslovenčení nášho divadelníctva. Rozdelením hercov sa súbory (značne) kvantitatívne oslabili, čo malo podstatný vplyv aj na kvalitatívnu úroveň prevádzky, pozitívne však bolo, že slovenský jazyk a rozvoj slovenskej samostatnosti na javisku SND už neboli len prázdnou frázou. Pravdaže, spomenuté rozdelenie nevyriešilo všetky problémy a nedostatky, s ktorými sa zamestnanci divadla stretávali. Aj naďalej, rovnako českí, ako i slovenskí tvorcovia museli napĺňať pokladnicu divadla inscenáciami bulvárnych konverzačných komédií, bez vyšších umeleckých ambícií. No oba súbory už mali možnosť profilovať sa aj v systematickejšej a kvalitatívnejšej dramaturgii.

Ako dôkaz kvalitatívneho rastu slovenských divadelníkov v súbore prvej profesionálnej scény vybral Janko Borodáč na začiatok sezóny 1937/1938 Hviezdoslavovu tragédiu Herodes a Herodias. Na naskúšanie hry dostal iba tri týždne¹, pričom si dobre uvedomoval, že súbor kvalitou, ani kvantitou nespĺňa kritéria na inscenovanie tejto monumentálnej drámy. Napriek tomu sa rozhodol riskovať a dokázať riaditeľovi² i divákom, že slovenský súbor napreduje. V neblahej pamäti mal inscenáciu spred dvanástich rokov (stvárnil v nej hlavnú mužskú postavu), ktorej úlohou bolo tiež reprezentovať a dokazovať vyspelosť činohry SND. Ale ako človek – umelec sa s inscenáciou (v réžii Václava Jiřikovského) nestotožnil a neprikladal jej historický význam. Ako znalec slovenskej literatúry si zároveň uvedomoval ojedinelú reprezentatívnosť Hviezdoslavovej tragédie, avšak ako divadelník mal rešpekt pred jej dramatickými úskaliami. Premiéra bola určená na 25. septembra 1937, na predvečer odhalenia pomníka Pavla O. Hviezdoslava na námestí, ktoré dodnes nesie poetovo meno. Tento slávnostný akt sa mal osláviť rovnako slávnostným uvedením autorovej hry. Slávnostný charakter spomienky bol potvrdený aj premiérovou hojnou diváckou účasťou, čo nebolo na slovenských činoherných predstaveniach zvykom. Inscenácia však mala iba tri reprízy, takže záujem divákov bol v skutočnosti motivovaný len oslavami pamiatky oravského básnika. Divácky nezáujem na ďalších reprízach pravdepodobne pramenil z nízkej úrovne samotného predvedenia. Borodáčove obavy sa totiž ukázali ako pravdivé. Málo disponovaný súbor (vypomáhali aj členovia operného zboru a poslucháči Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko) a prevádzkové nedostatky (napríklad spomínaný krátky čas na prípravu a problém so scénickou výpravou pre inscenáciu) považujeme dnes za najväčšie úskalia inscenácie.

V prvých dekádach existencie profesionálneho divadla sa ako jedna z najdôležitejších ukázala otázka ekonomická – finančné zabezpečenie prevádzky divadla a tiež výtvarnej zložky inscenácií. Na prípravu inscenácií a na nové kostýmové a scénické výpravy často tvorcovia nemali takmer žiadne finančné prostriedky. Rovnako absurdne môže dnes vyznieť aj fakt, že inscenátori sa na javisko dostali až v deň premiéry³, kedy prebehla technická, svetelná, dekoračná a konečne aj generálna skúška. Riaditeľ Drašar podporil titul Herodes a Herodias uvoľnením financií na novú výpravu,⁴ a tak architekt Ľudovít Hradský, rovnako ako v roku 1925, vytvoril pôvodné scénické návrhy pre pripravovanú inscenáciu. Ako sa dozvedáme z Borodáčových pamätí⁵, architekt Hradský navrhol pre inscenáciu obrovské monumentálne stĺpy. Počiatočné nadšenie z novej výpravy však rýchlo vystriedalo sklamanie – už počas generálnej skúšky sa zistilo, že výprava presahuje rozmery javiska, a tak narýchlo vyzbierali z fundusu dekoráciu, ktorá sa štýlovo hodila do inscenácie. A hoci Borodáč nepatril k režisérom, ktorý by sa výraznejšie venovali výtvarnej zložke inscenácií (pre Borodáča bol vždy podstatný herec, prostredníctvom ktorého tlmočil myšlienku), predsa len zmena zamýšľanej scénografie (a s tým súvisiace mizanscény a akcie vytvorené pre pripravovanú Hradského výpravu) musela hercom i samotnému režisérovi, robiť nemalé starosti. Našťastie, dobová kritika „rýchlo pozlátanú“ scénu prijala, niektorí kritici dokonca o probléme vedeli a brali to vo svojich hodnoteniach na vedomie.

Režisér Janko Borodáč⁶ si uvedomoval literárnosť a naratívnosť dramatickej predlohy a text podrobil výraznej úprave, vďaka ktorej hru skrátil takmer o polovicu. Redukoval predovšetkým dlhé opisné pasáže, zdĺhavo vysvetľujúce repliky, nadbytočné a súdobému divákovi už nič nehovoriace dobové či kontextové odbočky (napríklad dialóg o rímskych klenotníkoch, o gradánskom spore o pastviská a taktiež škrtol podstatnú časť úvodu tretieho a štvrtého dejstva, ktoré nijako neposúvajú dej, iba komentujú dianie na javisku/za javiskom). Škrtmi chcel text zdynamizovať a sústrediť pozornosť na základný dejový motív vzťahu Herodes – Herodias – Salome – Jochanan, a preto sa vzdal niekoľkých poetických, ale nedramatických monológov (party Tamar v prvom dejstve a Herodesa v piatom). Skracovaním situácií chcel zámerne vystupňovať napätie (výstup Tamar v prvom dejstve uzatvára predtuchou niečo zlého; tretie dejstvo končí už po vražde Filipa; štvrté zmätkom na hostine replikou Herodiady: „Ha! a Salome, moja dcéra kde, môj najdrahší poklad!?“⁷) a zároveň chcel podporiť interpretáciu založenú na tlmočení samotného biblického príbehu. Napríklad, do inscenácie nezačlenil prvý väčší monológ Herodiady z prvého dejstva, ale priamo napojil predchádzajúci dialóg na Herodiadinu repliku o jej vznešenom pôvode; alebo vo štvrtom dejstve vyškrtol repliku o Herodesovom dumaní nad významom daru pre Salome a priamo prešiel na repliku, v ktorej sa zdráha splniť jej prianie. Spomínanými úpravami podporil napätie a rýchly spád hry aj inscenácie. Najvýraznejšími textovými zmenami prešla manželská dvojica Herodes a Tamar. Predovšetkým vo štvrtom a v piatom dejstve, pravdepodobne preto, aby zvýšil rytmus a podporil interpretácie o páde tyrana, skrátil Borodáč „dušepitevné“ Herodesove monológy takmer na polovicu pôvodného rozsahu. Postava Tamar sa v jeho úprave vyskytuje len v prvom a druhom dejstve. O jej otcovi Atreasovi a vykonanej pomste sa divák dozvedá iba prostredníctvom replík ostatných postáv, ale na javisku sa, na rozdiel od textu, Atreas nezjaví. S motívom Tamar a Filipa súvisí aj najväčšia kompozičná zmena, keď upravovateľ zmenil poradie výstupov a obrazov druhého dejstva. Pred štvrtý výstup dal výstup šiesty a štvrtý začlenil až po piatom (6 – 5 – 4). Výstup Tamar a Filipa premiestnil Borodáč na začiatok druhého dejstva a tým prepojil obe scény s Jochananom. Táto zmena vyznieva v prospech logiky hry, pričom tu jednoznačnejšie vystupuje téma odchodu učeníkov od Jochanana a prirodzenejšie vyznieva aj návrat Filipa, ktorý predtým odprevadil Tamar na cestu k otcovi do rodnej Arábie.

Ak zalistujeme v dobových recenziách, všimneme si, že viacerí recenzenti písali o premiére ako o významnej udalosti, ale neraz sa nevyhli pomenovaniu Hviezdoslavovej hry ako knižnej drámy. Prijímajú Borodáčovu dramaturgickú úpravu a výrazné škrty a vyzdvihujú predovšetkým herecké stvárnenie. Réžii vyčítajú najmä nezvládnuté komparzové scény, niekedy prílišnú statickosť či naopak expresívnosť prejavu (scéna farizejov). Ako hlavný motív inscenácie určil Borodáč predovšetkým vykorisťovanie ľudu tyranom spravujúcim kráľovstvo a problematiku pádu jednotlivca: „Utajené mumlanie vykorisťovaného národa a nový eticko-náboženský prúd, ktorý obrodne hýba základmi ríše, stavanej na zhnitých mravných zásadách.“⁸ Sústredil sa na charaktery ústredných postáv, aby ukázal osamotenie a premenu z despotu na slabocha a vyhnanca. Inscenáciu viedol v intenciách tragédie a nevyhol sa sošnému gestu či dávke patetizmu. Avšak mnohí recenzenti uvádzajú, že posledné (piate) dejstvo v interpretácii Herodesa Andrejom Bagarom upadlo do frašky: „Bagár, akokoľvek mal herecky vypracované miesta postáv s tak bohatou škálou psychologickou (pre túto pestrosť rysov zdá sa mnohým Herodes málo určitý), preca nezvládol úlohu najmä hlasom. A posledné dejstvo práve Bagár zlomil v neprístupný sklon k fraške.“⁹ Herec akoby sa „nalomil“ v dobre nastavenom výkone tvrdého vládcu a neochvejného muža a upadol do konverzačného, ležérneho tónu herectva, ktoré publikum rozosmievalo. Logickým odôvodnením spomínaného prechodu mohla byť absencia skúšok – pre posledné dejstvo zrejme nebolo dostatok skúšobného času a priestoru. Aj napriek spomínaným výhradám Bagarov výkon hodnotila kritika pozitívne a vyzdvihla jeho prácu s výrazom i s umeleckým prednesom textu. Kritička Jindra Hušková (pseudonym Beta) asi najvýstižnejšie zo všetkých dobových recenzentov charakterizuje hercovo stvárnenie hlavného hrdinu: „Bagárov Herodes bol nesporne dramatický nespútaný, priepastne náladový vášnivec a rozkošník, smyselnosťou zaťažený človek orientu, v prvých dejstvách okázalý, krutý vládca, ku koncu však malátny, akoby zlomený, vlastný osud aj najbližšie okolie bagatelizujúci sklamaný človek.“¹⁰ A hoci sa Bagar stretol s postavou Herodesa po prvýkrát (neskôr ho stvárnil aj v roku 1955), išlo tu o logické pokračovanie v stvárňovaní najnáročnejších postáv zo slovenskej a predovšetkým svetovej dramatickej literatúry¹¹. V Herodesovi tak mohol Bagar zúročiť znalosti a herecké možnosti získané pri stvárňovaní veľkých tragických postáv, ktoré mu pomohli vyformovať aj postavu judejského tetrarchu.

Súperky v láske a o trón Tamar a Herodias interpretovali Oľga Borodáčová Országhová a Hana Meličková, ženské protagonistky slovenského súboru. Borodáčová Országhová vytvorila ľudský obraz milujúcej, ale nemilovanej kráľovnej, ktorá sa právom rozhorčí nad nespravodlivým osudom. Úprava hry jej však zúžila priestor len na prvé dve dejstvá. Herečka tak nemohla postavu výraznejšie kreovať a hlavne vytvoriť životaschopnejší oblúk, ktorý postava Tamar napĺňa v posledných dejstvách tragédie. Hana Meličková ako ctibažná Herodias dostala väčší priestor, v ktorom akcentovala predovšetkým ústredné témy postavy – pýchu, márnomyselnosť, karierizmus: „ (...) bola naozaj ambiciózna, sebavedomá, krvilačná aj nesmlúvavá, kňažná judejská, silná v hneve a nenávisti, postava domyslená a preto logicky presvedčivá.“¹² Jej dcéru Salome vytvorila elévka súboru Mária Bancíková, výkon ktorej naznačil sľubne sa rozvíjajúci talent. ¹³ Avšak Salome bola na Bancíkovej malé divadelné skúsenosti ešte priveľkou výzvou. Zaujala jemnými tónmi kreslenou detskou princeznou, ale ešte jej chýbala skúsenosť pre plnší výkon. Aj v tomto prípade musel urobiť Borodáč ústupok a obsadením študentky riskovať. Jochanana stvárnil samotný režisér Janko Borodáč. Dnes ťažko posúdiť, či sa Borodáč ujal postavy z núdze¹⁴, alebo chcel stelesnením sa s prorokom, ktorý padne za obeť tyranovi vypovedať niečo o svojom vnútornom (divadelnom) presvedčení/postavení. Kritika však konštatovala, že Borodáč je predsa len „lepší režisér ako herec“¹⁵ a jeho herecký výkon sa obmedzil len na podobu asketického stredovekého mnícha: „ (...) bol skôr stredoveký mních, a nie „hlas volajúci na púšti“. Ani ustrojením, ani gestom, ani hlasom plne nezodpovedal.“¹⁶ Paradoxne, recenzenti viac vyzdvihovali výkon Jána Jamnického v menšej postave Chuzu. Ten bol na začiatku hereckej a režisérskej kariéry (režírovať začal už v roku 1934), ale svojím herectvom a divadelnou optikou predstavoval Borodáčov protiklad. Jeho herectvo bolo syntetizujúce a lepšie disponované pre prácu s veršom, nadhľadom a štylizáciou. Z ostatných hercov zaujali ešte český herec (s výbornou slovenčinou) Ján Sýkora ako dvorský radca Manahen a Martin Gregor ako oklamaný manžel Herodias Filip, ktorému naopak vyčítali prehrávanie a nedostatočnú prácu s veršom¹⁷. Problémy s prednesom verša sa dotýkali nielen Gregora, ale aj viacerých hercov a právom sa ozývali kritické ohlasy na zlú prácu s blankversom a prednesom: „preťahovanie dvojhlások (Sýkora, Bagár), krátenie dlhých slabík (Borodáč), prehnané mäkčenie (Bancíková), neprirodzený prízvuk vetný a spád reči.“¹⁸ Práve práca s veršom sa ukázala ako najväčšia herecká slabina inscenácie. Účinkujúci neboli pripravení na prácu s touto formou prednesu a tlmočenia myšlienky. Naplnili sa slová kritika, skrývajúceho sa pod pseudonymom –ok: „ (...) roku 1937 niet ešte hereckého kádru v Slovenskom národnom divadle, ktorý by po každej stránke vedel uspokojivo zastať svoje úlohy Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias“¹⁹. A tak Borodáč musel počkať až do roku 1955, kedy znova na javisku SND uviedol túto tragédiu – ale už v technicky dobre vybavenom divadle a s herecky vyspelým súborom.

Autor textu: Karol Mišovic

__________________