Sprievodca inscenáciou

Sprievodca inscenáciou Herodes a Herodias v réžii Ivana Petrovického z roku 1968

Martinské Divadlo Slovenského národného povstania (DSNP) hľadalo v šesťdesiatych rokoch 20. storočia po období dogmatizmu a zjednodušovania nové smerovanie v oblasti repertoáru a dramaturgie. Neraz preto volilo autorov, ktorí vo svojich hrách písali o človeku v komplikovanom svete. Takéto hry mohli a mali pôsobiť na súčasného diváka svojím mnohoznačným odkazom. V roku 1968 siahlo preto po Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias. Vedenie divadla prinieslo uvedený titul ako reprezentatívnu inscenáciu pri príležitosti 50. výročia založenia Československej republiky. Inscenácia mala byť tiež oslavou 25. výročia založenia profesionálneho divadla v Martine.¹ Zároveň Martinčania inscenáciou vyjadrili svoj postoj k udalostiam augustovej okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Bol to „odvážny občiansky postoj vtedajšieho odporu a rezignácie.“² V martinskom divadle sa tak skĺbilo hneď niekoľko faktorov, ktoré rozhodli o tom, že práve Hviezdoslavova tragédia bude najvhodnejším titulom k záveru roka 1968.

Uvedenie náročného textu si mohli Martinčania dovoliť, pretože divadlo malo silný herecký súbor – „najkvalitnejší a najvyrovnanejší herecký súbor spomedzi mimobratislavských divadiel“ ³. Režisér Ivan Petrovický sa mohol spoľahnúť na vyvážený herecký ansámbl, ktorý zvládne náročný text. Aby záťaž nebola taká veľká (obsiahly a jazykovo náročný text), režisér spolu s dramaturgom Igorom Galandom celú hru výrazne upravili. Na viacerých miestach text zreteľne škrtali, čím sa síce zrýchlil sled udalostí, ale vytratilo sa dramatické napätie a záver hry sa preto trochu „ťahal“⁴. Celá dramaturgicko-režijná koncepcia sa zamerala na zobrazenie historických udalostí a mocenských zápasov a ponúkala obraz človeka – slabocha ako nástroja chúťok. Herodes mal jedinú túžbu – prežiť a udržať sa pri moci. Inscenácia zarezonovala hlavne vďaka aktuálnosti témy a nádeji, ktorú v pohnutom roku prinášala. Diváci mohli dúfať, že aj v Československu bude tyran potrestaný. Divadelný kritik a dramatik Juraj Váh pripomenul, že „inscenácia vychádza z dnešnej skutočnosti a ustavične s ňou počíta.“⁵ Spracovanie tragédie režisérom Petrovickým sa usilovalo o moderný javiskový tvar i výraz, čomu napomáhala „priam strojová presnosť mizanscén, perfektné narábanie so zvukom a svetlom“⁶. V konečnom výsledku však inscenácia pôsobila príliš monumentálne, historizujúco a všeobecne a akoby rezignovala na komornú výpoveď o ľudských charakteroch. Ale aj napriek spomínaným výhradám podarilo sa tvorcom podať aktuálne svedectvo o tragickej moci a dramatickosti mocenských sporov.

Scénograf Jozef Ciller vytvoril pôsobivú scénu. Na javisko vložil sivo-biele penové kvádre a antické stĺpy, ktoré spolu harmonizovali a vytvárali ilúziu chladného kameňa. Nepravidelná šikmina zase vyvolávala dojem neúrodnej, vysušenej krajiny. Podľa hebrejských zákonov však život v krajine už dávno neprebieha, dôkazom čoho je aj šikmá prasklina, ktorou postavy prechádzajú akoby nič. Niektorí recenzenti chválili Cillerov výtvarný vkus a cit pre proporcie. Najviac oceňovali vzťah medzi rekvizitou a scénou. Všetkým recenzentom sa pozdávala jednoduchosť a zároveň variabilita scény (presúvaním stĺpov sa presúvalo aj miesto deja). Azda najvýstižnejšie opísal Cillerovu scénografiu divadelný kritik Ján Jaborník: „ (...) monumentalizujúca, ale moderne a dynamicky poňatá scéna preskupovaním scénografických prvkov zvýrazňovala súčasný pocit šokujúcej celospoločenskej traumy“⁷. Celkové vyznenie inscenácie dotvárala aj hudba Milana Nováka, ktorá dokreslila „tragickú atmosféru osudovosti nevtieravo, svojou vnútornou silou a rytmom“⁸.

Najväčšou prednosťou inscenácie boli herecké výkony. V hlbokých a presvedčivých výkonoch videli doboví recenzenti prínos inscenácie, hoci niektorým hercom vyčítali patetický a heroický prejav. Pátosu sa pravdepodobne ani nedalo vyhnúť, pretože Hviezdoslavov jazyk a verš pôsobia archaicky a herci sa mu do istej miery prispôsobovali. Je pozoruhodné, že Petrovického režijná koncepcia nespočívala na akcentovaní vzťahu medzi Herodesom a Herodias, ale do centra pozornosti presunul režisér výlučne panovníka, ktorý je na scéne skôr bábkou než obávaným vládcom.⁹ Kráľ Herodes Jaroslava Vrzalu bol veľmi expresívny, s preexponovanou intenzitou hlasu a jeho gestá pôsobili príliš pateticky. Divadelný kritik Juraj Váh vyzdvihol, že ako kráľ „stojí na koturnách (...) s citom pre architektoniku nielen vlastnej úlohy, ale celého predstavenia“¹⁰. Iní recenzenti však vo Vrzalovom Herodesovi videli len zlostného, živelného, živočíšneho a vášňami zmietaného krutovládcu. Podľa niektorých sa vytratil konflikt Herodesa – človeka s Herodesom – diktátorom. Na scéne ostal len diktátor a kruté historické udalosti. Protiklad ku kráľovi tvoril Jochanan Igora Hrabinského. Režisér postavu priam „odprorokizoval“. Hrabinský nevyužíval žiadne veľké gestá ani prílišné hlasové akcenty. Český kritik Aleš Fuchs si na Jochanana spomína ako na veľmi ľudského a časového, čo naznačuje, že Hrabinského prejav bol súčasný, bez známok pátosu. Aj iné ohlasy uvádzajú, že Hrabinský vnikol hlbšie do postavy a vytvoril zvnútorneného Jochanana, ktorý sa vyjadroval miernym slovom i gestom.¹¹ Úlohu kráľovnej Herodias stvárnila Katarína Hrobárová-Vrzalová, ktorá ju poňala ako šedú eminenciu, ale len do „chvíle, keď jej naozaj ide o dcéru Salome a skrz vlastnú kariéru aj o kráľa“ ¹². Najviac zo žien zaujala Viera Richterová, ktorej za stvárnenie Salome udelili Cenu Janka Borodáča. Recenzenti sa zhodli, že Richterová pretavila do svojej postavy osobitý výraz a dávku virtuozity. Český kritik Aleš Fuchs ju vnímal ako veľmi nežnú a úprimnú. Richterovej Salome upútala pozornosť najmä v tanečnej scéne, v ktorej sa prejavila ako detsky krehká a zmyselná zároveň – ukázala, ako sa v nej všetko pohybuje a osciluje. Svojím výkonom oslovila nielen divákov, ale presvedčila aj odbornú verejnosť. Pozornosť si zaslúžili aj výkony viacerých hercov vo vedľajších úlohách, ktorým sa podarilo preniknúť hlbšie do postáv a vytvoriť presvedčivé štúdie stvárňovaných hrdinov. Jedným z nich bol aj Emil J. Horváth, ktorý „vymodeloval zdanlivo „poddimenzovanými“, v tejto úlohe „netradičnými“ prostriedkami výrazného a vnútorne nezjednodušeného Obadia“¹³. Z ďalších hereckých výkonov zaujali kreácie Andreja Vandlíka a Antona Januša. Dvormajstra Manahena stvárnil Andrej Vandlík tak, že vo svojich výstupoch sa často stával hereckou osou inscenácie.¹⁴ Obchodníka Filipa hral Anton Januš, ktorý dokázal z malej a pasívnej postavy vytvoriť „celistvý, bolestne blízky a chlapsky pretrpený a uzavretý osud“¹⁵.

Režisérovi Petrovickému a jeho inscenačnému tímu sa podarilo prezentovať Hviezdoslavovo dielo v kontexte doby. Reakcia na okupáciu Československa v auguste 1968 podporila koncepciu Herodesa ako bábky, ktorá je manipulovaná a poslúcha mocnejších.

Autorka textu: Zuzana Šnircová

__________________