Sprievodca inscenáciou

 Sprievodca inscenáciou Herodes a Herodias v réžii Romana Poláka z roku 2009

 

Dráma Herodes a Herodias (1908) Pavla Országha Hviezdoslava je pravdepodobne najvýznamnejšou hrou staršej slovenskej dramatickej spisby. Dôkazom je fakt, že si ju vyberajú ambiciózni slovenskí režiséri, často v zlomových historických momentoch – ako manifestáciu svojho národného cítenia, ako demonštráciu remeselného majstrovstva a vynaliezavosti. Doteraz sa s touto hrou, ktorú sám autor považoval za nedorobenú, popasovalo niekoľko generácií divadelníkov s rôznymi umeleckými výsledkami. Prvé uvedenie v Slovenskom národnom divadle v roku 1925 režíroval Čech Václav Jiřikovský. Významný predstaviteľ zakladateľskej generácie slovenského profesionálneho divadla Janko Borodáč inscenoval túto hru dokonca trikrát (1937, 1949 a 1955), dvakrát v SND v Bratislave a raz v Košiciach. V roku 1970 sa réžie ujal Karol L. Zachar, o dvadsať rokov neskôr sa režisér Miloš Pietor pokúsil o javiskový minimalizmus – to všetko na javisku Slovenského národného divadla v Bratislave. Drámu Herodes a Herodias hrali aj v mimobratislavských divadlách – bezprostredne po augustovej okupácii v roku 1968 ju uviedlo Divadlo Slovenského národného povstania v Martine v réžii Ivana Petrovického a v roku 1983 za inscenáciu Herodes a Herodias v nitrianskom Divadle Andreja Bagara získal Cenu Janka Borodáča Martin Kákoš.

V mnohých reflexiách Hviezdoslavovej hry sa spomínajú shakespearovské inšpirácie, či už formálne – hra je vo veršovaných častiach napísaná shakespearovským blankversom, alebo aj tematické – „krvismilné“ kráľovské lôžko, podobné charakteristiky dramatických postáv Herodias a lady Macbeth, Ofélie a Salome a podobne. Inšpirácií však mohlo byť viac – tri roky pred dokončením Hviezdoslavovej hry mala v Drážďanoch premiéru mimoriadne úspešná opera Richarda Straussa Salome, ktorej libreto vychádzalo z hry Oscara Wildea (1891). Hviezdoslav si však Wildeovu hru prečítal až po ukončení svojho opusu, a hoci sa mu nepáčila Wildeova koncepcia postavy Salome – pripadala mu ako „zvrhlá ženská“ – Wildeovo literárne majstrovstvo v ňom vzbudilo pocit menejcennosti, ktorý spolu s malou odozvou zo Slovenska aj Čiech spôsobil, že už nikdy žiadnu drámu nenapísal. Nedočkal sa ani uvedenia svojej hry na divadelných doskách.

Je mimoriadne zaujímavé, že v prevažne katolíckom, konzervatívnom a latentne antisemitskom Slovensku vznikla v Dolnom Kubíne hra, ktorá mapuje významnú etapu v živote židovského národa. Bolo to možné pravdepodobne iba preto, lebo kresťania na území Slovenska považovali tento starozákonný príbeh za históriu z úsvitu svojej viery a ostrá dištinkcia medzi kresťanmi a „vrahmi Ježiša Krista“, ktorá mala také tragické dôsledky pre židovskú komunitu na Slovensku, sa začala radikálne presadzovať až koncom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia po vzniku prvej Slovenskej republiky. Pozoruhodná je aj relatívne presná a komplikovaná priestorová lokalizácia drámy, ktorú Hviezdoslav veľmi dobre zvládol napriek tomu, že na miestach, o ktorých píše, nikdy nebol.

Šiesta inscenácia hry Herodes a Herodias v Slovenskom národnom divadle v roku 2009 nemala pietny národno-propagačný zámer ako mnohé jej predchádzajúce naštudovania, nebola však ani voľnou adaptáciou Hviezdoslava ako Pietorova interpretácia z roku 1990. Režisér Roman Polák chcel klasický kľúčový text slovenskej dramatiky priblížiť súčasnému publiku, zároveň však chcel zachovať jeho svojský jazyk a štýl. Roman Polák je režisér, ktorý je sám dramatickým autorom a svojím rodným jazykom vládne na veľmi vysokej úrovni. Prirodzene sú preto preňho dôležité literárne kvality textu, ktorý má inscenovať. Po dohode s dramaturgom Martinom Porubjakom sa rozhodoli pre kompromis: „Uzavreli sme preto s básnikom a prekladateľom Ľubomírom Feldekom po značnej redukcii textu takúto dohodu: do prozaických častí už nebude zasahovať, ale veršované časti prebásni tak, aby ich zbavil nezrozumiteľných slov a pasáží, ale nebude zasahovať do zmyslu a ponechá im archaickosť v tej miere, akú majú časti prozaické.“¹ Bolo to prezieravé riešenie, ktoré sa v praxi veľmi dobre osvedčilo. Tesne po premiére však u niektorých recenzentov vzbudzovalo rozpaky: „Feldekov jazyk je zrozumiteľný a blízky tomu dnešnému až natoľko, že poézia v novom diele zrazu pôsobí obyčajne a próza (s ktorou Hviezdoslav nebol spokojný práve pre jej banálnosť) naopak – trochu exkluzívne. Tak sa z Hviezdoslavovej tragédie stratili jazykové rozdiely medzi poéziou a prózou. Feldek a Hviezdoslav splynuli do jedného celku, pričom obaja autori v ňom pôsobia akosi „cudzo“.² Tvorcovia inscenácie spomínajú na to, ako sa „prebásňovateľ“ Feldek spočiatku nevedel stotožniť so svojou úlohou, vytváral najskôr hru na motívy Hviezdoslavovho textu, no napokon sa práca podarila presne v intenciách zadania. Časový odstup a zrejme aj istá nostalgia spôsobili, že herci takto upravenú Hviezdoslavovu drámu veľmi dobre prijali a obľúbili si jej jazyk napriek tomu, že im pri učení kládol prekážky a vyžadoval si doslovné memorovanie. Stal sa aj zdrojom interného humoru medzi tvorcami. V priloženom dokumente o derniére inscenácie Mýtus na zemi  spomína herec Ľubomír Bukový, že podstatné pre celý tvorivý tím bolo „dostať mýtus na zem“. Režisér Roman Polák vidí inscenačný kľúč v súčasnom pretlmočení textu ako drámy mocenskej, duchovnej, drámy erotickej a rodinnej, jeho cieľom bolo zo záľahy slov vybrať jadro, ktoré sa rokmi nezmenilo.

Scénografia Pavla Boráka nápadito vychádza z častého atribútu hry Herodes a Herodias – knižná dráma. Základom scény sú teda knihy naskladané v medzerách pod drevenými, relatívne strmými schodmi, ktoré vypĺňajú takmer celú scénu a poskytujú hercom náročný priestor na fyzické akcie. Hornú časť javiska neprestajne, ľahko zdeformovanú, odráža zavesené šikmé zrkadlo a pod schodmi v dolnej časti takmer celú ich šírku zaberá plytká voda. To je priestor na krst učeníkov, ale aj na finále tanca Salome. Netradičné je používanie rekvizít – v kontraste k jednoduchosti, nadčasovosti a asociatívnosti scény prekvapí ich realistickosť: kašírovaná hlava Jána Krstiteľa, magnetofón i melón predstavujú zmes, ktorá zrejme zámerne nemá jednotiaci štýl. Štýlovú pestrosť vytvárajú aj kostýmy. Peter Čanecký pracuje s kvalitnými dobovými materiálmi i farebnosťou, prináša však súčasný dizajn: vládcovia chodia v oblekoch. Najvýraznejšie je to azda pri kostýme Salome, ktorý sa zvyčajne koncipuje ako prvoplánovo „zvodný“ – herečka býva ovešaná šperkami a odhalená. Peter Čanecký však Salome napriek týmto očakávaniam obliekol do úzkeho, po boku zošitého pruhu elastickej látky neurčitej sivo-béžovej farby – na prvý pohľad nevábny, neatraktívny kostým nadobúda zmysel až v herečkinom tanci a presne korešponduje s koncepciou inscenácie. Slávny tanec „siedmych závojov“ v stvárnení Judit Bárdos je skôr neohrabaný, je to napoly detský, napoly vulgárny tanec s lascívnymi pohybmi, aké dospievajúce dievča odpozerá z hudobných klipov a neforemný kostým ju postupne čoraz viac obopína a odhaľuje.

Herectvo v tejto inscenácii je civilné, veľmi súčasné. V kombinácii s Hviezdoslavovým originálnym aj citlivo upraveným textom vytvára divácky príťažlivú kombináciu. Tomáš Maštalír v úlohe Herodesa buduje postavu ako súčasného arogantného a egoistického politika, zmietaného svojím pohlavným pudom, s malým záujmom o hlbší hospodársky a duchovný rozvoj poddaných. Ján Krstiteľ čiže Jochanan v podaní Jána Koleníka má vypracované telo pravidelného návštevníka posilňovní a Herodias, čiže Gabriela Dzuríková sa nebojí odvážnych vášnivých gest a intonácií, aké poznáme z telenoviel.

Režijnú koncepciu podporuje aj hudobný dizajn inscenácie (Pavol Šuška a Samuel Alexander), ktorý vychádza z klasickej židovskej hudby – klezmeru, posúva ho však do súčasnosti a miesi ho s ďalšími hudobnými štýlmi.

Je zrejmé, že pre každú inscenáciu klasiky je dôležité nájsť jej súčasný rozmer, dôvod, prečo ju vlastne inscenovať. Neobstojí zjednodušená argumentácia typu: ľudia sú stále rovnakí. Dráma Herodes a Herodias v Slovenskom národnom divadle v réžii Romana Poláka je dobrou ukážkou toho, ako dnes pristupovať ku klasickému textu a tvorivo pracovať s témami, ktoré ponúka. Tvorcom sa podarilo vytvoriť atraktívny javiskový tvar, v ktorom Hviezdoslavov komplikovaný jazyk neslúži iba na odovzdávanie významov, ale má aj významnú estetickú funkciu.

 

Autorka textu: Anna Grusková

 

__________________