Sprievodca inscenáciou

Sprievodca inscenáciou Herodes a Herodias v réžii Karola L. Zachara z roku 1970

 

Sezóna 1969/1970 sa v Slovenskom národnom divadle niesla v znamení jeho päťdesiatročného jubilea. K tejto významnej udalosti sa dramaturgia divadla, vedená progresívnou šéfdramaturgičkou Margitou Mayerovou, pokúšala zostaviť taký dramaturgický plán, aby vyznel čo najrozmanitejšie a zároveň najreprezentatívnejšie. Predkladané tituly zároveň ponúkali režisérom i hercom početné výzvy s cieľom budovať a podporovať flexibilitu a rôznorodosť súboru. V repertoári divadla sa tak objavila pôvodná dráma (Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva a Zažeň vlka; Peter Karvaš: Absolútny zákaz), svetová dráma (Imre Madách: Tragédia človeka, Luigi Pirandello: Henrich IV., Maxim Gorkij: Vassa Železnovová), česká klasika (Ladislav Stroupežnícky: Viťúzi), komerčná detektívka (Cyril Campion: Dámsky večierok) a zaradili doň aj reprezentanta slovenskej klasiky. Nebol ním však Tajovský, Chalupka či Palárik, ale Hviezdoslavov Herodes a Herodias, ktorý bol vhodným titulom na oslavu divadelného jubilea. Významné výročie sa v SND oslávilo práve básnikovou tragédiou. Voľba titulu neprekvapovala. Dobových divadelníkov skôr zarazil výber režiséra.

Divadlo zverilo Hviezdoslavovu tragédiu do rúk Karola L. Zachara, ktorý nebol považovaný za režiséra drám veľkých gest, dramatických svárov a mocenských konfliktov. A hoci už mal za sebou významné inscenácie drám Ivana Stodolu Bačova žena (1963) a Marína Havranová (1968) alebo Rostandovho Cyrana z Bergeracu (1967), režijnou poetikou predsa len viac inklinoval ku komediálnosti než k tragickosti. Práve vo veselohernom žánri vedel najlepšie využiť svoje režijné, ale i herecké schopnosti. Pre Zacharovu poetiku bolo dominantné videnie divadla ako sviatku, kde konflikty a filozofické sváry eliminoval na minimum, obrusoval ich hrany a ústredný priestor dostávala harmónia, ľudskosť a optimizmus. Najväčšie divácke úspechy (desiatky, niekedy až stovky vypredaných repríz) a uznanie dobovej kritiky dosiahol komédiami Molièra (Škola žien, 1948 a Meštiak šľachticom,1960), Goldoniho (Vejár, 1961), de Vegu (Učiteľ tanca, 1966) či Nestroya (Strach z pekla, 1969) a inscenáciami slovenskej klasiky, ktoré premieňal na idealizovaný folklorizovaný svet vidiečanov (Rok na dedine, 1948; Statky-zmätky 1950 a 1955; Najdúch, 1966). Dráma sa v jeho repertoári objavovala len minimálne, cudzia mu bola prízemnosť či zloba. Jeho javiskoví hrdinova neboli zlí, iba sa nechtiac dostali do svárov osudu a bojovali o svoje šťastie. Preto výber hry Herodes a Herodias mnohých prekvapil a právom sa pýtali, ako Zachar Hviezdoslavovu tragédiu spracuje. Vzpierala sa totiž jeho dovtedajšiemu divadelnému videniu a cíteniu. Režisér však hrdo vyhlásil, že hra je pre neho „vydanie počtu zo všetkého, čo som doposiaľ hľadal, sledoval, za čím som v našej dramatike a divadle šiel a k čomu som dospel. Od Tajovského, Stodolu, od otázky chlebovej cez vyššiu – národnú k otázkam všehomírnym, transcendentálnym a predsa pozemským, k zamysleniu sa nad osudom a poslaním človeka na tejto zemi“ 1. Rovnako v monumentálnej tragédii hľadal Zachar človečinu, politika mu bola cudzia. A dokonca aj v napätej spoločensko-politickej situácii po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa rezignoval na politický akcent hry (na rozdiel od Petrovického inscenácie v Martine) a sústredil sa na tému ľudského indivídua. Azda najvýstižnejšie charakterizoval Zacharov prístup divadelný kritik a historik Ján Jaborník, keď napísal, že režisér videl každého z dramatických hrdinov „predovšetkým ako človeka, a nie ako strojcu či obeť mocenských mechanizmov“ 2. Ako osamelého človeka, uvedomujúceho si vlastnú tragédiu. Predovšetkým titulný Herodes v Zacharovej interpretácii bol len nástrojom ctibažnej, namyslenej a pomstychtivej Herodias, schopnej manipulátorky, ktorá sa neštíti využiť vlastnú dcéru na dosiahnutie svojich cieľov. Na podoprenie tohto interpretačného kľúča si Zachar pri škrtaní textu ponechal z predlohy tie pasáže, ktoré mu pomáhali „dokresľovať osobné charaktery postáv“ 3. Režisér a upravovateľ v jednej osobe naozaj text výrazne preškrtal, aby hru zdynamizoval a dej zhustil. Avšak v recenziách sa ozývajú hlasy, že v trojhodinovej inscenácii predsa len prevláda statickosť či naopak teatrálnosť a stereotypnosť a chýba jej „niečo“, čo by všetko dianie na javisku prepojilo do homogénnejšieho celku. K javiskovej nedôslednosti, s čím súvisela i následná herecká nejednotnosť, prispela aj Zacharova ruka upravovateľa, pretože mnohými škrtmi predlohu motivicky ochudobnil. 4 Jednotvárnosť vznikla predovšetkým tým, že režisér miesto toho, aby „režíroval dramatické situácie – aranžuje do rámu scény malebné obrazy“ 5. Tak sa mnohé javiskové obrazy opakovali, nehovoriac o tom, že samotné Zacharove režijné postupy v tomto období podliehali už stereotypnosti.

Inscenácie Karola L. Zachara boli právom nazývané „hereckými“ – bol to on, ktorý v protagonistoch SND uvoľňoval struny veselohernosti, hereckého nadhľadu, spontánnosti a dynamickosti. Rovnako ako Ján Jamnický, aj on chcel u herca dosiahnuť hereckú syntézu, v ktorej nastáva prepojenie herectva, tanca a hudby do jednotného celku. Bolo to niečo, s čím sa herecký súbor pri Budského emocionálne nabitom geste, Rakovského filozofickej racionalite a Hasprovej expresívnosti nestretával. Práve vďaka diametrálne odlišným poetikám štyroch najprogresívnejších režisérov SND došlo k formovaniu hereckých osobností, ktorým diferencovaný režijný prístup pomáhal pri tvorbe hereckého prejavu širších polôh. Zacharov systém práce s hereckým súborom demonštrovala aj inscenácia Herodes a Herodias – herci v nej mali dominantné postavenie, priam doslovne im patrila „celá scéna“. Scénické riešenie zveril režisér svojmu dvornému scénografovi Vladimírovi Suchánkovi. Scénografia si vystačila s prázdnou plochou javiska a najpotrebnejšími rekvizitami (veľký stôl, kráľovské stolčeky, stupienok pre tanec Salome či bojové náčinie). V jednotlivých dejstvách predeľovala scénu sivozelená umelohmotná stena (snáď mala navodiť dojem monumentálnosti) a závesy. Cieľom scénickej koncepcie bolo uvoľniť hrací priestor pre interpreta, ktorý sa v prázdnom priestore môže „oprieť“ len o najzákladnejšie rekvizity. V porovnaní so scénografickým riešením Ladislava Vychodila (1955) sa Zachar so Suchánkom zriekli barokovej monumentálnosti a zamerali sa triezvy, až chladný minimalizmus, aby dali vyniknúť hereckej akcii a slovnému prejavu.

Titulnú rolu Herodesa alternovali Viliam Záborský, ktorý sa s týmto charakterom stretol už v Borodáčovej inscenácii (1955) a  Ladislav Chudík, ktorý v rovnakej inscenácii vytvoril postavu Jochanana. Ladislav Chudík (odohral prvú premiéru) predstavil Herodesa ako pevného muža, nie bojovníka, ale premýšľajúceho človeka. Racionálnym herectvom, plastickým, ale zároveň úsporným gestom aj mimikou, stvárňoval človeka, ktorý sa láme. Na rozdiel od Záborského tyranskej výbušnosti a explozívnosti dával Chudík dôraz na kráľovský majestát a podrobnejšie odkrývanie vzťahov. Nesústreďoval sa len na presný prednes textu, ale hlbší, duchovnejší ponor do Herodesovho zmýšľania, aby vystihol, že vládca „pochopil nevyhnutnosť neslávneho kráľovského, najmä však ľudského konca“ 6. V porovnaní so Záborského Herodesom mal Chudíkov zreteľnejší záujem o Salome, čo podrobne opisuje v analýze hereckého stvárnenia teatrológ Emil Lehuta: „ (...) v III. dejstve sa k nej blíži hojdavým krokom kráľovského kurizanta; v V. dejstve premáha potešenie zo správy, že je princezná v paláci. (...) Po trúfalej žiadosti Salome prebehne mu tvárou najprv očakávajúci úsmev (akože: isto bude chcieť niečo detské), potom sa však zjaví v nej prvé – krátke – ohromenie, ktoré vystrieda zdesenie a napokon ozajstné zúfalstvo, vrcholiace v okamihu, keď uzrie výsledok svojho poblúznenia.“ 7 Viliam Záborský, známy a úspešný interpret Hviezdoslavovho verša, vynikal predovšetkým vo vonkajškovej podobe vládcu. Jeho Herodes bol skôr deklamátorom, ktorý sa pokúšal nájsť rovnováhu medzi presným prednesom textu a herectvom, ktoré sa vyhýbalo monotónnosti a patetickosti. Záborského Herodes bol monumentálnym a robustným vládcom, ktorému sa nepriečilo využiť aj živé civilné gesto. A hoci mu v konečnom výsledku chýbal výraznejší racionálny ponor do postavy, vedel upozorniť na jej základný rozpor – „zdôrazňuje ostrými farbami protiklad medzi Herodesom – človekom a štátnikom a medzi Herodesom – vášnivcom“ 8. Zo zachovaného niekoľkominútového nemého televízneho záznamu9 inscenácie možno odčítať jeho energickosť, miestami žoviálnosť, ale aj konflikt medzi ľudskou a vladárskou stránkou charakteru. Pri tanci Salome je opojený jej kúzlom (aj keď sa Zachar programovo vyhol akejkoľvek obscénnosti či vulgárnosti), ale následne ľudsky zhrozený a zlomený z jej želania.

Výkony predstaviteliek hlavných ženských hrdiniek hodnotila dobová kritika azda najrozporuplnejšie. Rolu Herodias stvárnila Mária Prechovská, ktorá sa s touto postavou stretla už po druhýkrát (v inscenácii z roku1955 ju alternovala s Hanou Meličkovou). Tentoraz sa režisér rozhodol obsadiť postavu Herodias len jednou herečkou, hoci mal v súbore viaceré adeptky. Podľa dobových recenzií kreovala Prechovská svoju postavu ako ctižiadostivú ženu, nie ako historický obraz a jej Herodias bola akousi paralelou k súčasným ženám podobných povahových vlastností. A kým kritik Gabriel Rapoš opisuje jej výkon plný nenávisti, velikášstva a pomstivosti (hoci mu vo výkone chýbala vznešenosť a slávybažnosť) 10, iný kritik, Emil Lehuta, priamo reaguje na jeho slová tvrdením, že Prechovskej Herodias bola „pasívnou a mechanickou kráľovou spoločnicou, bez najmenšej ctižiadostivosti“ 11. Pri analýze Prechovskej výkonu však nesmieme zabudnúť na podstatný fakt (pripomína ho aj Zoltán Rampák) 12 rozdielneho hereckého uchopenia Herodesa. Nebolo v silách herečky vytvoriť si k dvom rozdielnym Herodesom osobitý partnerský vzťah, ktorý je formovaný len textom a nie javiskovými situáciami. Na základe filmového fragmentu z inscenácie môžeme jej Herodias skutočne charakterizovať ako vypočítavú, odmeranú a chladnú, je to panovníčka, ktorá od prvej chvíle zasadnutia na trón necháva sebe i okoliu pocítiť novonadobudnutý majestát. Prechovská ju stvárňovala ako dôstojnú ženu, ktorá sa usmieva, keď to uzná za vhodné a okamžite vie prejsť do pragmatického komentára s chladnou tvárou (replika pri odvrhnutí kráľovnej Tamar). Jej ženskú dominanciu a ctibažnosť možno vidieť aj v nenápadnej etude, kedy ubiedená Tamar (Eva Kristinová) prosí Herodesa o milosť a kľačiac v afekte sa chce rukami dotknúť sediaceho manžela. Len čo Prechovskej Herodias zbadá pokus o fyzický kontakt, s víťazným pohľadom na konkurentku v láske a o trón položí svoju ruku na Herodesovu. Oblúk ctibažnej kráľovnej, ktorá aj v emotívne nabitej scéne hostiny chladne stojí chrbtom k divákom a k Herodesovi a nepohnuto sleduje scénu s odťatou Jochananovou hlavou, uzatvorila pokorou a dobrovoľným odchodom do vyhnanstva (Herodes pri odchode nečaká na manželku, je prekvapený, že sa podvolila rozkazu). Ešte rozpornejšie a nejednoznačnejšie hodnotila dobová kritika výkon Evy Kristinovej v úlohe Tamar. Jedna skupina kritikov jej vyčítala prílišnú preexponovanosť a ornamentálnosť (pravdepodobne aj priveľký pátos trpiacej ženy, ku ktorému mala herečka v podobných charakteroch sklon) a druhá skupina vyzdvihovala herečkinu schopnosť zladiť „vizuálnu ornamentálnosť réžie s precíteným pôsobivým prednesom“ 13, čo bolo vždy Kristinovej hereckou devízou. Snáď najneutrálnejším je vo svojom hodnotení kritik Emil Lehuta, ktorý upozorňuje, že herečka pri stvárňovaní Tamar vynaložila „dostatok energie, intenzity a výrazu“. 14 Zachar dobre poznal naturel oboch herečiek (s každou z nich už predtým spolupracoval na niekoľkých inscenáciách) a je pravdepodobné, že do protikladných postáv ich obsadil zámerne. Chcel vyvolať ostrý kontrast medzi chladnou racionalitou Prechovskej a exponovane emocionálnou tragikou Kristinovej, ktorým by podporil zámer hry (výrazný protiklad povahových čŕt kráľovien) a tým vyostril charaktery postáv. V ženských rolách si Zachar nechal alternáciu len pre tú najdramatickejšiu a v hre aj najefektnejšiu postavu, ktorá zároveň prechádza najväčším dramatickým oblúkom. Zveril ju Emílii Vášáryovej 15, ktorá bola Zacharovou protagonistkou aj v iných inscenáciách a zároveň i mladej členke súboru Soni Valentovej 16. Protichodné kritické názory môžeme pozorovať aj v pri hodnoteniach spomínaných herečiek. Kým Emil Lehuta hovorí o „Valentovej nesformovanom výkone“ 17, recenzent Milan Polák tvrdí, že ako Salome bola „dievčensky naivná, bezbranná, no napriek tomu dosť múdra, aby sa desila úlohy, ktorú má zohrať (...) dokáže výborne zahrať ošiaľ z radosti nad krásou svojho tela a radosť z pohybu, ktorý zraňuje Herodesovi zrak“ 18. Niektorí recenzenti upozornili, že Soňa Valentová išla oproti alternantke do dramatickejších a hlbších polôh. Salome Emílie Vášáryovej bola sebaistejšia a koketnejšia, „žensky zvedavejšia a prirodzenejšia (...), vo vzťahoch a charakterizácii roly dosiahla a vyjadrila viac“ 19. A hoci prekvapila precízne vypracovaným tancom, bol to tanec viac tragický, než vášnivo zvádzajúci. 20 Valentovej výhodou bol jej vek a čerstvé skúsenosti z postáv naiviek, ktoré na začiatku kariéry často stvárňovala 21. Vášáryová napriek hereckej skúsenosti pôsobila príliš vyzreto a aj herecké prostriedky, ktorými vyjadrovala detskú naivnosť až infantilnosť (zahryzávanie do pery, bezprostredné striedanie širokej šály emócií, veľké gestá a podobne) jej už herecky neboli vlastné.

Z ďalších mužských protagonistov zaujal Jochanan Štefana Kvietika predovšetkým odpatetizovaním postavy. Nezvýrazňoval zbytočne jeho svätosť a interpretoval ho ako obyčajného človeka, ktorý je len „múdrejší, skromnejší a predvídavejší od ostatných“ 22, čo Kvietik dosiahol predovšetkým zdržanlivým a miernym prejavom. Nevyhol sa ani dynamickej a spravodlivo rozhorčenej reči, najmä pri stretnutiach s Herodesom. Z ostatných hercov okrem iných zaujal Jozef Kroner v epizódnej postave Starca – Kuba v druhom dejstve a  Gustáv Valach, ktorý sa k postave Manahena vrátil po druhý raz. Pre Zachara bol Manahen kľúčovou postavou, ale v inscenácii Valach pôsobil príliš tvrdo a na druhej strane často nezainteresovane. Zachar chápal Manahena ako jednu z najústrednejších postáv, ktorá sa nachádza až v godotovskej situácii, pretože sa pokúša mierniť rozpor medzi Herodesom a Jochananom, ale zároveň dobre tuší blížiacu sa tragédiu. A dobre, vie že je uzatvorený v hermetickom kruhu. 23 Recenzenti vyzdvihujú Valachove herecké majstrovstvo, ale niektorí upozorňujú na jeho prílišné „sólohráčstvo“ na úkor ostatných kolegov.

Inscenácia dosiahla sedemdesiat repríz, čo svedčí o značnom diváckom záujme a v rámci divadla bola chápaná ako emblémová premiéra jubilejnej sezóny. Avšak v kontexte Zacharovej tvorby ju nemožno zaradiť k tým najprogresívnejším. Určité zlyhanie Zacharovho majstrovstva je možné brániť nesúladom medzi jeho harmonickým videním sveta a poetikou Hviezdoslavovej hry. Zároveň sa v hodnoteniach ozvalo niekoľko hlasov, ktoré vyzdvihli kvalitu inscenácie s dôrazom na skutočnosť, že Zachar hru naštudoval za veľmi krátku dobu – 8. januára premiéroval Zeyerovu rozprávku Radúz a Mahuliena v Národnom divadle v Prahe a premiéra inscenácie Herodes a Herodias bola už o dva mesiace, 1. marca 1970. Aj tieto dôvody sa možno podpísali pod spomínanú „nehomogénnosť“ javiskového tvaru. Zacharova inscenácia Herodes a Herodias bola len akýmsi slabším odleskom režisérových predošlých inscenácií snáď i preto, že na Hviezdoslavov dramatický svár nazeral príliš harmonicky a ľudsky.

 

Autor textu: Karol Mišovic

 

__________________

1 Citované z textu O spravodlivú obec Hviezdoslavovu, ktorý bol uverejnený v bulletine k inscenácii Herodes a Herodias.

3 Podrobne pozri Herodes ako dráma človeka : slávnostná premiéra v DPOH / Vladimír Štefko. In: Smena. – Roč. 23, č. 53 (4. 3. 1970), s. 4.

4 Obsažnú analýzu inscenácie Herodes a Herodias uverejnil na stránkach časopisu Slovenské divadlo divadelný a filmový kritik Emil Lehuta, ktorý sa v nej zameral na textové úpravy, herecké naštudovanie ako i na výsledný inscenačný tvar. Podrobne Herodes a Herodias v jubilejnej sezóne SND : hra – čítanie – inscenácia / Emil Lehuta. In: Slovenské divadlo. – Roč. 18, č. 3 (1970), s. 289 – 303., časť 1., časť 2., časť 3., časť č.4., časť 5., časť 6., časť 7., časť 8., časť 9., časť 10., časť 11., časť 12., časť 13., časť 14., časť 15.

5 Podrobne pozri Herodes a Herodias v jubilejnej sezóne SND : hra – čítanie – inscenácia / Emil Lehuta. In: Slovenské divadlo. – Roč. 18, č. 3 (1970), s. 294.

7 Podrobne pozri Herodes a Herodias v jubilejnej sezóne SND : hra – čítanie – inscenácia / Emil Lehuta. In: Slovenské divadlo. – Roč. 18, č. 3 (1970), s. 298 – 299., časť 1., časť 2.

8 Podrobne pozri Medzi zápalom a konvenciou / Zoltán Rampák. In: Film a divadlo. – Roč. 14, č. 8 (1970), s. 24 – 25.

9 Filmový záznam je uložený v zbierkach Audiovizuálneho fondu Divadelného ústavu

10 Podrobne pozri Herodes a Herodias : slávnostná premiéra v SND / Gabriel Rapoš. In: Práca. – Roč. 25, č. 52 (3. 3. 1970), s. 6.

11 Podrobne pozri Herodes a Herodias v jubilejnej sezóne SND : hra – čítanie – inscenácia / Emil Lehuta. In: Slovenské divadlo. – Roč. 18, č. 3 (1970), s. 301.

12 Podrobne pozri Medzi zápalom a konvenciou / Zoltán Rampák. In: Film a divadlo. – Roč. 14, č. 8 (1970), s. 24 – 25.

13 Podrobne pozri Symboly a súčasnosť : po premiére Herodes a Herodias v SND / Alexander Reis. In: Ľud. – Roč. 23, č. 55 (5. 3. 1970), s. 9.

14 V súvislosti s hereckými alternáciami Emil Lehuta pripomína, že Eva Kristinová má potenciál „Herodias aspoň alternovať“. Jeho tvrdenie možno len podporiť, pretože počas hereckej kariéry stvárňovala Kristinová väčšinou dva typy postáv: utrápené ženy (Ujo Váňa, Statky-zmätky, Bačova žena, Salemské bosorky) alebo protiklad k nim – dominantné ženy či už z prostredia ľudu (Matka Guráž a jej deti, Štyria grobiani, Biele leto) alebo kráľovského pôvodu (Balladyna, Macbeth, Mária Tudorová a Lucrezia Borgia – posledné dve televízne inscenácie).

15 Členkou SND bola od roku 1964. Na javisku SND do roku 1970 napríklad stvárnila Oféliu v Hamletovi (1964), Helenu v Sne noci svätojánskej (1965), Florelu v Učiteľovi tanca (1966), Natáliu vo Vassi Železnovovej (1967, 1970) alebo Roxanu v Cyranovi z Bergeracu (1967).

16 Členkou SND sa stala hneď po absolvovaní VŠMU v roku 1967. S postavou princeznej sa stretla už počas štúdia, keď v absolventskej inscenácii stvárnila titulnú Salome v rovnomennej hre Miroslava Krležu (premiéra 17. apríla 1967).

17 Podrobne pozri Herodes a Herodias v jubilejnej sezóne SND : hra – čítanie – inscenácia / Emil Lehuta. In: Slovenské divadlo. – Roč. 18, č. 3 (1970), s. 302.

18 Podrobne pozri Herodes a Herodias / Milan Polák. In: Roľnícke noviny. – Roč. 25 (10. 3. 1970), s. 4.

19 Podrobne pozri Herodes a Herodias v jubilejnej sezóne SND : hra – čítanie – inscenácia / Emil Lehuta. In: Slovenské divadlo. – Roč. 18, č. 3 (1970), s. 302.

20 Tanec Salome vo štvrtom dejstve erotizmom neoplýval, ten Zachar cielene tlmil, a preto aj motivácia Herodesovho opojenia zo zvodnej Salome (kostým jej zahaľoval takmer celé telo) ostala nedopovedaná.

21 Napríklad Ľudmila vo Vasse Železnovovej (1967, 1970), Carola v Čiernej komédii (1968) alebo postava šesťročného dievčaťa Nicole v hre Rogera Vitraca Viktor alebo Vláda detí (1969).

22 Podrobne pozri Herodes a Herodias / Milan Polák. In: Roľnícke noviny. – Roč. 25 (10. 3. 1970), s. 4.

23 Podľa textu O spravodlivú obec Hviezdoslavovu, ktorý bol uverejnený v bulletine k inscenácii Herodes a Herodias.

Hore