Poznámky Janka Borodáča

Do zošita, ktorý je uchovaný v archíve Divadelného ústavu, si Janko Borodáč zapisoval poznámky k pripravovanej inscenácii Herodes a Herodias z roku 1955.

Príhovor pravdepodobne prečítal na prvých skúškach inscenácie a jeho skrátená verzia vyšla aj v periodiku Slovenské divadlo (Bližšie pozri: BORODÁČ, Ján. Úvodné poznámky k režijným postupom na Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias. In Slovenské divadlo, roč. 3, 1955, č. 1, s. 58 – 69).

! Herodes

Literárna kritika, ktorá posudzovala i dram. tvorbu slov. spisovateľov, do r. 1918 bola čudne jednotná: celú našu dram. tvorbu dovtedy vyhlásila za takú, ktorá sa s cudzou tvorbou ani len porovnať nedá. Hry, ktoré vyšli knižne, boli písané vraj „len pre dennú potrebu a zábavu“, ˗ píše P. Bujnák r. 1909. Chalupku klasifikuje ako drastika, surového naturalistu, ktorý vraj na nejaký čas len zapôsobil na obecenstvo svojho času, mal len časový význam. A tak aj u ostatných vtedajších a pozdejších, ktorí sa podľa jeho presvedčenia, neudržia na riečici umeleckej kritiky. Podľa jeho mienky hry našich vtedajších klasikov môžu zaujímať len literárneho historika, ale nie širšiu verejnosť. Tento svoj verdikt vypovedal s akousi istotou, lebo takto o našej dram. tvorbe aj iní kritici a referenti. Tento výrok osvojila si i mladšia generácia kritikov, keďže rozhodne neschvaľovala náš zásah, ktorým sme sa v praktickom divadelníctve ujali našich klasikov. Ale našli sa aj výnimky. Keď takto písal o Chalupkovi, neopovážil sa o Hviezdoslavovi. A už celkom nie vtedy, keď o jeho práci písali z príležitosti či už 60. alebo 70. narodenín.

V porovnaní Hviezdoslavovej tvorby s prácou iných našich pilných a obetavých spisovateľov vyzdvihuje P. B. (Pavel Bujnák, pozn. K. M.) „veľkú vec“, ktorej sa vraj Hviezdoslav vzdal: pokiaľ iní len pre domáce potreby, so zreteľom na životné podmienky u nás (nebolo profesionálov a písali len pre ochotníkov), nepracovali podľa vzoru svetových (Shakespeare, Schiller), zatiaľ Hv. nemyslel na túto chudobu a pracoval svetove. Bujnák a vtedajšia kritika (k 60. Hv-a) píšu o Her. tak, ako že Hv. chcel napísať formou tak veľké dielo, akými sa už dovtedy pýšili iné literatúry sveta, a nespomína vôbec myšlienku, príčinu niečoho duševného a citového.

Vieme dobre, že z našich spisovateľov sa rak-uhor. režimu nikto nepísal pre súťaženie so Shakespearom, ani Schillerom, ale písali zo závažných príčin sociálnych a národných. Kto by sa bol opovážil básniť len pre liter. parádu, ten by u nás neobstál. Teda celkom opačný skutočný stav veci než ako o ňom Bujnák píše. Naši spisovatelia nepísali preto, aby sa dostali do radu svetových spisovateľov, ale písali preto, aby slov. ľudu pomohli. Pravda je, že Urbánek nepomýšľal na divadlá svetového formátu a písal pre tých, ktorí vtedy na tomto poli pomáhali, ale i on písal s myšlienkou na niečo, čo nás vtedy všetkých bolelo a trápilo a chcel pomôcť. A s týmto úmyslom písal i Hv. svoje krásne a veľké básne, tiež hru Her. a He-as.

Nemožno poprieť, že keby pomery a podmienky pre dram. tvorbu boli také, aké ich mali slobodné národy Európy inde, žeby by sa bol Hv. uspokojil len s touto jednou hrou takéhoto formátu; - nie, iste by sme ich teraz mali viacej. O tomto svedčia prvé jeho hry, ktoré napísal ako 18 – 19 a 20 ročný študent, ktoré sú nášmu svetu len veľmi málo známe, lebo ich neuverejnili ani vtedy, keď po oslobodení (1918) vydali všetky jeho diela.

A že mu dram. tvorba i potom nedala pokoja, o tom najlepšie svedčí ďalších 26 hier, ktoré začal písať, ale ani jednu nedokončil. A súdiac podľa titulu, podľa obsahu niekoľkých scén a mien dram. postáv, zretelne odkazuje, čo a kto ho vtedy zaujímal, aký mal cieľ, prečo chcel písať.

V tejto oblasti literatúry najbližším poradcom a priateľom mu bol J. Záborský, ktorého Hv. často navštevoval a ktorému vraj veril. Zaujímal sa o dejiny Uhorska, o dejiny svojho národa v tejto zemepisnej oblasti. Začal písať o Matúšovi Trenčianskom, Feliciánovi zo Ráhovi, Jánovi Jiskrovi, o Talafusovi z Ostrova; Huňadiovci, Detvan, Stan Dóžov, Mária Séči, Jánošík, Dvanásti sokoli. Z týchto titulov je zrejmé, o čo sa zaujímal a čím chcel poslúžiť vtedajšiemu i budúcemu svetu vo forme živých obrazov. Keď tieto zlomky a námety porovnáme k práci Záborského, vidíme, že išli za jedným cieľom. Škoda, že u Hv.a ostali len zlomkami.

Ďalšie pokusy boly v hry zo života ľudu a o hry spoločenské. Podľa zlomkov z tohto prostredia tvorených Hv. ľud dáva na predné miesto a jemu zveruje dominantnú rolu. Z tejto oblasti ostali v rukopisoch zlomky s titulami: Ilona Žltovlas, Vajanský večer, Margita, pohádka bez titulu (Lomidrevo, Valivrch a Miesiželezo), Oravský poľovník, Dostaveníčko, Kostrub, Zlovica a Krajský.

Z histórie iných národov, najmä z dejín ruských a srbských: Svätopluk, veliký kníža ruský, Kosové pole; má záznamy v svojom pláne z dejín nemeckých (Šuhaj – symbolizuje národ v boji s Mefistom), - ďalej zaznamenané heslá a názvy: Zahynutie polabských Slovanov, Mojimír , Rastislav, Zdirad, Jaroslav zo Sternberga, Otakár Záviš, Ctibor zo Stiborice, Juraj Podebradský, Žerotin, a Ján Sobieski. – Popri týchto ešte spracované fragmenty z antiky: Lukrecia, Silvius a Valeria.

Hoci len z tohto, vidíme, že oblasť je preveliká, bohatá a zaujímavá.

Uvedené predmety, ktoré chcel v dram. forme spracovať, jasne dokazujú, čo ho v jeho povolaní zaujímalo, čoho sa chcel ujať a ujímal. Odlišný je od našich predošlých formove; - najbližší so Záborským. O akú formu podania sa zaujímal a z čoho sa učil, to je zretelne napísané v jeho záznamoch, - ale to dokazujú aj jeho preklady zo svetovej literatúry, ktorými obohatil vtedajšiu našu, po tejto stránke biednu, literatúru. Sú to: Hamlet, Sen noci svätojánskej, Tragédia človeka, Boris Godunov a iné. Podľa vzoru týchto napísal svoju najväčšiu hru Herodes a Herodias.

Bujnák píše o tejto jeho hre ako veľkom literárnom diele, ale tvrdí, že hru písal čiste z umeleckých zásad, aby obohatil svoj národ dielom takým, ktoré mu je ku sláve. Poniektorí naši kritici a historici, pokiaľ išlo o takúto vec, neboli opatrní a vrchnosti poslušní len za býv. republík, ale už aj za niekdajšej rak.-uhorskej monarchie. Kto nedovidel do myšlienok našich vtedajších spisovateľov, ten nemal nie len písať, ale ani čítať. Vieme dobre, že vtedy nemohlo sa o všeličom tak písať, ako to vo skutočnosti bolo, že všeličo bolo treba i potajomky osnovať a robiť, ale bola možnosť tak o veci napísať, aby sme ju záujemcom a vyznávačom sprístupnili; a vrchnosť nemohla nás za to trestať. Bujnák alebo nechcel, alebo sa neopovážil vec sprístupniť, - neverím, aby nebol dovidel do nej.

Prvé tri drámy Hviez-e hodnotili vtedajšia kritika, v porovnaní s ostatnou dram. tvorbou, čiste podľa zásad „umenie pre umenie“ a dáva mu prednosť pred ostatnými len podľa tejto zásady. O ostatných píšu, že sa previnili ako spisovatelia tým, že vťahujú do svojich hier „veci lokálneho významu“, že majú ešte aj iný cieľ a nie len napísať drámu, cieľ ktorý podľa vtedajších zásad leží pomimo umeleckej tvorby. Preto, že Chalupka je satyrik, že predložil škvrny vtedajšieho spoloč. života, že poukázal na komické jeho stránky, P. B. neuznáva ho za spisovateľa. A podobne aj o Palárikovi, ktorý „tiež chce pôsobiť na spoločnosť, má cieľ patriotický“, - teda „neumelecký “. A takto aj ostatných: - „nepíše sa dráma k vôli dramatu, ale k vôli národu, chcú dosiahnuť nie dramatické emócie, ale národné prebudenie“. Pre tendenciu hodí sa „pamflet a článok novinársky“. V Hv.-vých hrách vraj táto tendencia celkom ustúpi snahám literárnym a umeleckým.

P. B. viacerými vlastnými výrokmi sám seba podvracia, ale probuje sa silou mocou tak štylizovať svoju kritiku, ako ju vtedy veľkí kozmopoliti formovali. A kto si tieto prvé tri Hv. ove prečíta (Vzhliadanie, Pomsta a Otčim), jasne vidí, že kritika nemala pravdu. Už hoci len preto nie, lebo všetky tri, najmä dve, písané sú s určitou a silnou tendenciou triedneho boja medzi robotníkom a zemanom, medzi šľachticom a mešťanom. Fakt je, že sa formou pridržiaval formy shakespearovskej a nepoznal možnosti práce na scéne za vtedajšieho (1860) času – preto sa rozbíja nielen jednota miesta, ale deju.

Ako hodnotí vtedajšia kritika Palárika, Záborského, Ormisa a Chalupku, tak pozdejšie i Hollého, Tajovského a iných. Nevie prijať tak t. zv. „lokálny význam“ a dožaduje sa niečoho literárne veľkého – svetového.

Že takéto hodnotenie práve malo skazonosný vplyv na prácu vtedajších našich spisovateľov, o tom sme sa presvedčili tak z ich ďalšej tvorby, ako i zo skutočnosti, že na dram. tvorbu niekomu sa nechcelo. Veď je pravda, bez profesionálneho divadla nie je nijaká výhoda pre dram. spisovateľa, - hra ostane len na knižnom trhu, alebo sa jej ujme ochotnícky krúžok. Ale veľkých a zvláštnych výhod nemali ani poéti, ani romanopisci a predsa len písali. A písali všetci predovšetkým pre národ, pre ľud, v ktorom žili a pracovali; pracovali s tendenciou o niečo, čím chceli životu pomôcť. Pamätáme sa dobre, ako nás odhováral sám Tajovský od jeho hier; hovoril podľa teorie P. B.-a, ba jeho kritikou aj argumentoval. Žiaľ, že tento zmätok neprestal ani po r. 1918-om. Že zle volil aj Hv – ovi, to dokazuje fakt, že ako študent, za 3 roky napísal 3 veľké hry a na ďalšie len jedinú drámu, ktorú i v jeho sbierke vydávajú ako dielo literárne. A pri tom pustil sa do 26-ich, ale ani jednu nespravil celú. Prvé písal bez ohľadu na kritiku, pozdejšie pracoval už pod dozorom kritiky.

Sme pred inscenáciou jeho jedinej hry, ktorú uznala aj literárna kritika ako veľké dielo básnické, pripomínajúc i chyby a nedostatky dramatické (myslím – podľa predpisov dramaturgie), a už vôbec nie inscenačno-javištné. To, čo napísala kritika o Herodesovi v Bratislave a v Košiciach, keď sme s ním vyšli pred obecenstvo, je nie len chudobné, ale i málo pravdivé. Táto Hv-a veľká tragédia, trikrát doposiaľ profesionálmi inscenovaná, bola obmedzená na t. zv. „skromnosť“, za akej sme vtedy mohli a museli pracovať, bola zostrihaná dramaturgicky a režisérsky nie len pre jej potrebnú úpravu, ale hlavne pre malý počet ľudí, ktorí vtedy hrali; pre dekoračnú a kostýmovú biedu a pre iné požiadavky, ktorých sme sa museli zriecť. Toho sme si boli vtedy plne vedomí na to nezabudneme. Ale zahrali sme ju, aby sme hoci len zlomky Hviezdoslavovej sily ukázať v živom obraze, podali znelým slovom, ktoré vtedajšia inteligencia čítala veľmi ťažko a väčšina vtedajšieho divadelného obecenstva jeho slovu ani nerozumela. Duch terajšieho poriadku a života a prikazuje, aby sme ho v takej forme oživili, akú si náš veliký básnik zaslúži a na akú má nárok náš krajší pracovný svet. Sme so všetkým – hovorím so všetkým ďaleko od tej materiálnej, číslicovej i časovej biedy, za akej sme túto prácu s veľkou láskou v srdci a s vierou v lepšiu budúcnosť obetavo konali.

Ideovú náplň, cieľ a tendenciu tejto hry inakšie sme chápali, než ako známo nej písala spomínaná kritika a história: bo inakšie, ako nám ju v prvom podaní vtedajší režisér nastolil, rešpektujúc verdikt kritiky. (text v kurzíve autor preškrtol, pozn. K. M.)

Hviezdoslav sa ujal tejto témy preto vraj, aby dal svetu niečo veľkého; ale aj preto, ako to vtedajšia kritika konštatuje, že už nebolo látky z prítomnosti, všetku vraj spracovali. Udalosť Herdoesa s Herodias berú ako historickú vec. Nemám ju za historickú v pravom zmysle slova, nakoľko vieme, že celá vtedajšia izraelská história volená je podľa biblického Starého zákona. Ťažko je dnes uveriť, že za veľkého nedostatku vody, keď Mojžiš prútikom sa dotkol sklz, skala sa otvorila a tiekla z nej čerstvá studená voda. A túto udalosť čítal som v dejinách Izrealu.

Nie, Hv. ovi nešlo o skutočnosť niekdajšieho Herodesa, nešlo mu o dejiny Izraelu ani o Bibliu, ale išlo mu niečo, načo si asi musel nájsť taký sujet, aký mu najlepšie vyhovel pre spracovanie myšlienok, s ktorými chcel pred verejnosť. Keď niekomu ide len o veľkú svetovú vec, rozhodne si nevolí z dvoch Herodesov toho Malého, ktorý je historicky popri Veľkom, len nepatrný. I tento Herodes je veľký; ale takým ho urobil Hviezdoslav a nie história, alebo biblia; - veľký je ako dram. postava v hre veľkého básnika a nášho bojovníka za právo národa. (text v kurzíve autor preškrtol, pozn. K. M.)

Oveľa zaujímavejšia je povesť o Herodiade, ktorej viacej svetových spisovateľov sa ujalo spracovať (Flaubert, Wilde, Kaspanovic) ako literárne dielo. K nej sa druží i Salome, v literatúre známa postava. (text v kurzíve autor preškrtol, pozn. K. M.)

Tento Herodes, podľa dejín a bibilie, nie je tragickým hrdinom, ale slaboch, bez vlastnej vôle, bez energie, na ktorého vplývali osoby mu bližšie. Nič viac neurobil z vlastnej iniciatívy, ba ani osobnej sily nebola v ňom na kráľovské činy, robil to, čoho sa iní domáhali. A tuto už je rozdiel, charakterový i dejový, medzi Her. biblickým a Hv-ým. I náš Herodes je pod vplyvom druhých. Ale ukazujú sa v ňom aj príznaky pre dobro a nie len zlo. Miestami možno by pocítiť akúsi morál. sympatiu oproti nemu, keby sme nevedeli o podtexte, s ktorým ho autor podáva, - keby sme nevedeli, prečo túto vec Hv. písal a čo bolo jeho myšlienkou, jeho cieľom. U tohto Herodesa skôr možno hovoriť o dram. sympatii, keďže , hoci pod vplyvom druhých, nevzdáva sa svojho predsavzatia, bojuje, hoci, po každom boji uteká, ale charakter sa nemení.

Za dominantný rys Hv-ho charakteru pokladám vášeň, ktorá ďaleko prevýši túto slabosť zdravého a triezveho človeka. Táto vášeň reguluje mu aj jeho vôľu, ktorá je vždy silnejšia keď ide o niečo neľudské, keď ide o zlo spoločenské alebo morálne, než aká je, keby šlo o dobro. Je to dram. postava realistická, je to neľudský človek, ktorým nedisponuje osud, ale disponujú ním iní ľudia so zlými vlastnosťami, vyhovujúc mu v tom, čo jeho vášeň najviac ukojí.

Predmet, ktorý je v tejto Hv.-ej hre spracovaný, má doterajšia literárna kritika za predmet čisto historický. Áno, je to historická hra, ale nie je písaná s tendenciou historického obrazu staroveku, ktorý je známy nie len z biblie, ale aj zo svetových dejín. Hviezdoslav túto svoju hru napísal s politickou, sociálnou a spoločenský morálnou tendenciou, - aby upozornil ľudskú spoločnosť XX.-ho storočia, či sa neopakujú banality, neprávosti, zvrhlosti a hriechy tmavého staroveku. On píše o kráľovskom paláci v Tiberiade a vidí cisársky dvor vo Viedni; on ide na hrad Makor a vidí kráľovskú hostinu v Schöhnbrucku. Je to niečo, čo vtedy žilo a čo nás ukrutne bolelo a gniavilo, ale o čom písať za Rak.-Uhorskej monarchie nikto nesmel otvorene.

Je prirodzené a pochopitelné, že Hv. i pri spracovaní takejto veci neprestáva byť básnikom, nevzdáva sa pravidiel , ktoré sú platné pri každej umelecko-literárnej tvorbe. Vtedajšia kritika mu pri tomto diele uznáva, že sa pridržal dosť verne historickej pravdy, - že od nej neodbočil. Kritika sa mýli, lebo absolútna nemyslí na Hv-ovu tendenciu – nevidí do jeho podtextu. Ide jej o veľké dejové momenty, ktoré Hv. prevzal z histórie a posudzuje ich len ako také, bez najmenšej aplikácie na prítomné časy a pomery. V tomto jeho diele vidí len umeleckú tendenciu, o myšlienku sa nestará, hoci dnes už dobre vieme, že ani jeden slov. spisovateľ nepísal bez tendencie na život.

Hv. použije časove dobu, keď do starého židovského a pohanského sveta prichodí nový, mladý svet kresťanský. Aj dram. postavy možno by deliť podľa toho; ale ani dej, ani dramatické momenty nemajú vrcholca náboženského charakteru. Ba ani najsilnejší zástupca nového sveta nedostáva sa do konfliktu so zástupcom štátneho z takýchto príčin. Morálka, aká bola v kráľovskom dvore Herodesa – bola aj inde v kráľovských palácoch, a hnutie proti tejto morálke vyviera z ľudu. A proti tomuto hnutiu nestavia sa len sám kráľ; nepáči sa ono predovšetkým tým, ktorí za starého sveta nič nerobia a v dobrote, v pohodlí si žijú (kňazi a leviti), ba nepáči sa ani starému Kubovi, keď mu pracovníci ujdú na schôdzu a sám si musí po vodu. V dialógu Jochanan s Herodesom nehovorí ako náboženský fanatik, ale ako sociálny bojovník za lepší život ľudu, odsudzuje bujnosť kráľovského dvora, nemravnosť rodinného života, vykorisťovanie ľudu s výstrahou, že odmena sa blíži!

A že to Hv. robil s tendenciou, že myslel na to, čo sa u nás robí, svedčí i vtedajšia poznámka druhého liter. historika, ktorý napísal, že: „setřel leckde dobový kolorit“, a „˗i zde v kostýmech orientálních bije teplé slovenské srdce Hviezdoslavovo.“ (Dr. Pražák). Orientálny a biblický sujet bol pre Hv-a bohatým materiálom, z ktorého často čerpal i za tvorby epickej. Bol mu veľmi výhodný pre podanie čohosi, o čom reálne písať bolo zákonom zakázané.

Hviezdoslav písal túto svoju hru s malou znalosťou javiskového života, písal ju viac-menej len podľa vzoru hier zo svetovej literatúry. Vzorom mu bol Shakespeare, ale aj dela iných uznaných spisovateľov. V Pomste mení sa miesto deja asi 26 krát, - tuná už len sedem. A mení hlavne preto, aby ukázal, ako znemravnený a divoko vášnivý Herodes padá a – uteká. Keď po 1918-om roku viackrát navštívil v Prahe ND a Vinohradské, keď videl hry v 3 – 4 dejstvách a spoznal na javisku dialog v živej reči, priznal sa, že Herodesa musí upraviť a opraviť. Sám pripomenul, že epika nemá miesta v dráme, že dram. postavy nemôžu tak obšírne hovoriť, že výmena musí byť živšia – prirodzenejšia. A keď ho už sám nemohol upraviť, musia ho v budúcnosti kompetentní odborníci, so snahou a ochotou pomôcť jeho dielu. Toto pokladám za našu povinnosť, oproti všetkým našim klasikom, nakoľko si to žiada konštrukcia hry.

Konštruktívna stavba tejto Hv.-ej hry je dobrá a správna; zaťažená je len, ako sám to zistil a priznal, na niektorých miestach prebytočným opisovaním alebo filozofovaním. Už v prvom dejstve, v expozícii, nastolí nám zreteľne, o čo bude dram. boj, predloží nám príčiny, z ktorých vyrastie celá tragédia. Základný kameň pre dejovú stavbu položený je v tejto hre logicky a psychologicky.

Prostredie, do ktorého nás uvádza básnik už hneď v prvom dejstve, i keď je nastolené v akejsi historickej forme, núti človeka rozmýšľať a spomenúť si na niečo, čo je historicky až nie tak ďaleko. Blikajú aj jasné rysy pre charakter jednotlivých postáv; - u niektorých podľa slov, ktoré počujeme z ich úst o veci a pre niektorých, ktorí ešte nie sú na scéne, podľa príkazu a poznámok usporiadateľov kráľovskej slávnosti. Z textu a činu prítomných osôb možno sa dohadovať aj o ich vzťahu k veci, ba už aj o vzájomnom vzťahu dram. postáv. A podľa tejto kompozície pokračuje Hv. aj v ďalšom postupe.

Už za prvých výstupov, z úst nie dominantných postáv, dozvedáme sa o veci, ktorá je problémom u kráľovskom dvore, ale aj v živote ľudu; o všeobecnej nálade ľudu, o duševných a politických (text v kurzíve autor preškrtol, pozn. K. M.) pohyboch, ktoré narušujú hladinu života. Je akási obava, že za takýchto podmienok ani paráda nebude taká, akú pri takejto príležitosti strúhať treba. I Herodesovo dobrodružstvo na ceste pripomenú a nemajú ho za dobrý čin pre mravy a pre poriadok ľudskej spoločnosti. Dvor činovníkov, ktorý bol kráľovi verní, už sa rozpolťuje, i keď poniektorí tento jeho čin odôvodňujú manželstvom bez potomka. Kráľovnú pre jej ľudské srdce, všetci majú radi.

Celé ovzdušie a obraz života prichodí do sveta so všetkými chybami i škvrnami po príchode Herodesovom. Rím nevyhovel a ľud v biede nepokojný. Nastáva dram. napätie. Vážky ľudskej spravodlivosti a sympatie dostanú sa do pohybu: Tamar verná žena, ľudská kráľovná, ponížená a potupená pre neplodnosť, rodom Arabka – a Herodias dcéra židovského národa, vnučka veľkého Herodesa. O veci rozhodne kráľ, tak ako sa odhodlal. Prekrásne pokračuje Hv. príchodom Filipovým, ktorý prišiel s pomstou, ale zadržia ho: v nej mu pomôžu otec potupenej dcéry a ľud.

A len málo odlišne od prvého pokračuje Hv. i v ďalších dejstvách. Proti Herodesovi valí sa lavina spravodlivosti, ale on je tak vytrvalý, tak sebavedomý (i keď vo skutočnosti nie je to pravda), tak silný, a kráľovský panovnícky, že protivníkom hrozí ozaj veľké nebezpečie a Herodes môže zvíťaziť. Scény, ktoré sa odohrávajú bez kráľa, ako by boly nabité pušným prachom, alebo dusivým plynom.

Keď som po prvé čítal túto Hviezdoslavovu hru, už z prvého výstupu Jochanana mal som dojem, že je revolucionár. Nie taký, ktorý len podpaľuje, ale taký, ktorý učí a organizuje. Tohto dojmu nevzdal som sa ani za ďalších štúdií tejto hry a pridržiavam sa ho i teraz. Vtedajšia kritiky podáva ho ako náboženského hlásateľa, ako priekopníka kresťanstva a nehodností krásne reči a veľké činy človeka, ktorý neznáša orgie a nemravnosti kráľovského dvora a bojuje za lepší, krajší život ľudu. Sám Jochanan nemá sa za toho, ktorý zdolá a prežije túto hanebnosť ľudstva, ale s presvedčením hovorí, že po ňom už ide druhý – a hlavaté stĺpy kráľovského paláca, ktorými on otrasie, rútia sa na hlavy nešľachetnosti.

Každý spisovateľ, i dramatický, hoci má hromadu osôb, v ktorejsi hovorí sám za seba. V Jochananovi vidím Hviezdoslava, ako pracovníka a bojovníka, s jasným svetlom pred sebou. A hovorí s obnaženým optimizmom, hovorí s vierou, že keď sa veci sám nedožije, dožijú sa tí, ktorí po nich prídu. Problém spoločenský a sociálny, problém triedneho boja dôjde k svojmu cieľu víťazstvom ľudu, na čele s povedomými a obetavými bojovníkmi. Terajšia i budúca generácia dobre musí spoznať vtedajší náš a hlboko nazrieť do práce týchto našich vojvodcov. Títo stavitelia nemali obavu o biblické legendy, ale starali sa o národ, ktorý Aponyiovská a Tisza Ištvánovská politika chcela skántriť. A Haubsburgovci im na všetko prikyvli. Nakresliť tento obraz – Hv. zvolil si túto tému a túto formu.

V druhom dejstve je len jeden dram. spor, ktorý sa odohrá medzi Jochananom a vyzdvedačmi židovskej cirkvi; ostatné v sú len prípravy na boj, proti neprávosti, ktoré v rétorickom momente vrcholia akousi viziou. Dôjde k nej len z veľkej viery a presvedčivosti v to, čo sa v budúcnosti na tejto ceste boja predvída a čo duševným zrakom jasne vidí. Týmto spomenutý moment stáva sa niečim duševne reálnym a prestáva byť víziou.

Onoho času (1919) boly malé debaty v užších krúžkoch o tom, prečo Hv. neuviedol Krista do svojej hry. Vec po tejto stránke len tých zaujímala, ktorí hru brali len legendárnu a vôbec nedovideli – alebo nechceli dovidieť do autorovej reálnej myšlienky. Ani len symbolizmus im nepomohol.

V prvom dejstve nastáva konflikt, ale v druhom poniektoré scény majú ešte charakter expozície. Tu prídu nové osoby, ktoré do konfliktu nezasahujú, ale pre ďalší postup v zápletke atmosféru pripravujú. A ten ozaj nastane v dejstve III.

Herodes, ako vidíme, neostal na prvom mieste., ˗ nebola vhodná pre to, čo robí a čo mu jeho ľudská i kráľovská vášeň diktuje, presťahoval sa z kráľovského sídelného mesta na hrad Makor. V dialógu dvoch dvorných (Manahen a Obdaja) ukáže sa rozpor už aj medzi kráľovskému dvoru najbližšími, z ich reči dozvedáme sa o nepokoji ľudu, o požiari v meste, z ktorého vyšlo zlo a o všeličom, čo sa vonku robí. Stupňuje sa dramatické napätie rozkazmi, ktoré dáva Herodes pred odjazdom na hon, ˗ sú to krutosti, dožadované sa Herodiadou. Do panovnícky zorganizovanej harmónii nemilo im zaznejúc disonančný tón mladej Salome: nejde s nimi na lov. Že prečo, to sa ani nedozvedia. (S. je vždy izolovaná od sveta, preto príkaz: zatvoriť ju.)

V ďalšom výstupe ukazuje sa charakter Salome, ktorá doteraz bola len poslušným 15. ročným dievčaťom, - úprimnejšie hovorí s človekom, ktorého bližšie spoznala pozorovaním a prejaví mu svoje: odsudzuje krutosť a neľudskosť dvora a túži po svojom otcovi, po slobode.

A dej stúpa na predné miesto: z lovu sa vrátili, nepodaril sa vraj. Jedine Her-ias tvrdí opak, lebo len ona vie, prečo sa vrátili, - zočila chyteného Jochanana, ktorého vedú žoldnieri a triumfálne sa vracia zo svojho lovu. Kráľ je prekvapený, lebo on za Jochananom neposielal. Stretnutie týchto, je jedna z najsilnejších scén tejto hry a v nej povedal Hv. to, čo by bol chcel povedať vtedajšiemu panovníckemu dvoru. Dejstvo končí smrťou Filipovou a Jochanana hodia do temnice.

˗ Prekrásna psychologická konštrukcia tohto dejstva, z ktorého nepotrebné prívesky treba odstrihnúť. Stretnú sa protivníci z dvoch táborov, - dej nekončí, lebo zvíťazí kráľ. Zavraždili človeka, ktorý bol vo vyhnanstve a predsa sa dostal pred svojho najväčšieho nepriateľa, uväznili človeka, za ktorým ide ľud. Nebezpečie na nejaký čas odstránené, ale žije a bude pokračovať. Herodes hrešil, ale tentokrát sa ukrutne prehrešil; urobil čosi, čo ho vedie do záhuby.

Po tomto svojom skutku počína si ako vášnivý slaboch, ktorý kráľovsky strečkuje a skáče, ale ohlavok už má bezpečne pre seba v hrsti Herodias. Kráľ hovorí o stavbe nových hradov a palácov, o kráľovninej soche, a naša dávnejšia kritika píše o ňom ako o človekovi, ktorý má umelecký vkus, má zmysel pre umenie. A v skutočnosti je to pomsta na povstalcoch, aby sa z nich stali roboti, s čím súhlasí i kráľovná, lebo každý nový palác je pre ňu potešením a ubiednenímu ľudu.

Zaujímavý je moment, keď Manahen z príležitosti kráľových narodenín žiada ho, aby omilostil Jochanana (amnestia). Na veľké proskanie Her. prisľúbi, že zajtra bude slobodný.

Ale stalo sa, že kráľ medzi štyrmi očami, alebo v užšom kruhu niečo prisľúbil a niečo i nesplnil. Her-ias pripravuje si veľkú vec, v ktorú požiada kráľa za prítomnosti vzácnych hostí, aby sa jej plán podaril, siahne po niečom, čo už prevyšuje všetky hranice i neľudskosti. Je to dialog matky s dcérou o tanci. Tento moment musíme výrazne zobraziť, aby si obecenstvo nepomýlilo príčinu tancu polonahého dievčaťa.

Kráľovská hostina nie len obradná paráda, ale je živým a napínavým dejovým postupom. Vrcholí niečim, čo je z biblie a z inej hviezdoslavovsko – majstrovským spôsobom. Z kráľovskej hostiny všetci previnilci utekajú ako potkani, podzemnou chodbou na Slané more, aby újsť pred trestom veľmi zaslúženým.

Prvý obraz posledného dejstva je čosi, čo Hv. potreboval pre kresbu postupného pádu tohto tyrana a jeho družky. Sme na bojišti. Kráľ dáva rozkazy, druhí idú do boja a on – i tam ešte – volí čosi, čo je znakom jeho charakteru a prečo toľko zla napáchal. I svedomie sa hlási, pokiaľ v ňom vášen neprebĺkne. – Boj sa strhne a prudko pokračuje. Každá nemilá zpráva začína Her-a sužovať, trápiť a kráľ stráca nádej: padá, duševne klesá. Naproti tomu H-ias verí v to, čo si zaumienila, - kráľovým slabostiam jedovate sa posmieva. Bitka končí porážkou, kráľ a kráľovná útekom sa zachránia. Aretas a vojsko, organizované Manahenom a Chuzom, prídu na miesto kráľovského stanu, kde vyhlásia, že nebojujú proti vlasti, ale proti tyranom. Druhý obraz tohto dejstva vidím opäť v kráľovskom pláci. Tiberias. Herodes v tejto hre začínal královským, slávnostným hlásením a končí zroneným, osamelým mrmľaním – už bez dvora. Panovník izraelského národa čakal záchranu z Ríma. Vyznieva to tento raz čudne tragicky, ale aj komicky: Herodes nevie hovoriť pravdu. V kráľovskej rade ešte je vec ako-tak ceremoniálna, formálna, ale v dialógu s Herodias praskajú spojivá dvoch najbližších. A tokajú sa s hlukom, keď neschopný života Her-s vzbĺkne vášňou, tyransky premáha mladú vdovu – Salome a v tom príde matka a žena – Herodias. Krásny dialóg, kde dve sopky len tak chrlia jed zo seba; - teraz vidíme vzájomný vzťah dvoch veľmi zaujímavých dram. postáv. Po vyčerpaní i toho neľudsky ľudského ešte bliká svetielko v očiach Herodiady, ale Her- padá.

A príde koniec. Po nádeji a po skromnom pláne, že sa v pokoji uchýlia niekde na zemi, oznámi zástupca novej vrchnosti: vyhnanstvo, do chmúravej Gallie.

Ako som už spomínal: Doterajšia kritika, tiež dejiny literatúry majú túto Hv.-ovu hru za historickú drámu. Tento žáner hre nepopieram, ale nesúhlasím s dejinami. P. O. Hviezdoslav celou svojou tvorbou nás zretelne presviedča, že nestaral sa o riešenie biblických udalostí, nepísal dejiny Izraelu, ale podával niečo, čo nás upozornilo na skutočnosť nášho národa koncom XIX. a začiatkom XX. storočia. Hviezdoslav bol básnika nie historik, a bol básnikom, ktorý sa staral o reálnu skutočnosť tohto sveta, v ktorom žil a pracoval. Jeho Krvavé sonety výkrikom volajú proti tomu, čo sa stávalo od r. 1914 do 1919. Prvé 3 jeho hry sú dejom, problémom, postavami z vtedajšieho spoločenského života, z prostredia, kde študoval. O miestach, ktoré i v tejto hre provokatívne upozorňujú na niečo, čo nesúhlasí s bibliou, čo bolo aktuálne vtedy, keď hru napísal, hovorí kritika ako niečom čím autor odbočil od historickej skutočnosti. A jeho – Hviezdoslavovej- historickej skutočnosti tieto časti sú najbližšie. Takýmto chápaním vidím realizmus v jeho historizme.

Čo by charaktere niektorých dram. postáv ...

Tieto t. zv.: „odkrytia“ neberiem ako hodiny prednáškové. zopakuje pred žiakmi z učebnice vybratý kus látky niektorého predmetu. Nedebatuje sa na nich preto, že sa všetci, alebo hocilen viaceri, na debatu nepripravovali, - hovorí sa obyčajne len o tom, čo sme dobre nerozumeli, alebo s čím, podľa výkladu, nesúhlasíme. (text v kurzíve autor preškrtol, pozn. K. M.) Dobré sú, možné tieto hovory, keď ich robievame pre vec, pred ktorou sme, vedieme ich nie ako dram. postavy , ale ako členovia kolektíva, ktorí pracujú z lásky k veci, s láskou jeden k druhému, a vo vzájomnej úcte. Pri týchto rozhovoroch dominuje cieľ, ktorý máme pred sebou a vzájomný vzťah pracujúcich. Dirigent takéhoto koncertu, aký počujeme a uvidíme na premiére, má už svoju kompozíciu i na takejto prvej skúške, a predloží ju v základných rysoch účastníkom – či už malého, alebo veľkého orchestra. Ale rozhodne nepokladám za správne už pri tejto príležitosti namaľovať taký presný a detailný obraz, aký príde na premiére. A to z viacerých príčin, ktoré mi diktujú moje režisérske vlastnosti, moja metóda režisérskej tvorby. Jedna z týchto vlastnosti je tá, ktorú mi pripomína s. Huba v referáte o celosezónnej činnosti činohry ND: domáham sa, aby interpreti úloh i sami pracovali, aby tvorili. Hlava a duša režisérova nech nie je skalou, na ktorú potrebný je Mojžišov prút, ale nech nie je ani obnovenou mlákou. Treba vedieť, kedy a prečo z nej pridať. A preto i o charaktere dram. postáv len zhruba. Hľadajte si každý svoje.

O charaktere viacerých už som hovoril, teraz niekoľko slov o postavách titulných. (text v kurzíve autor preškrtol, pozn. K. M.)

Titulom hry sú dve mená. Postavy týchto dvoch mien idú od začiatku hry až dokonca. Sú to osoby charakterom hodne odlišné od seba a predsa idú po jednej linke. Herodes je človek citový a vášnivý, ale nie je to panovník energický a rozvážny. Herodias je osoba vášnivá, ale v rozvážna, je ctižiadostivá a preto vie byť aj energická. Pokiaľ He-s nedovidí, He-ias všetko robí podľa predvídavosti. O vzájomnej láske neviem medzi nimi, - on je otrokom vášne, ona slávybažný vypočítavec. Príznaky života, ktoré počujeme na začiatku hry a na ktoré má človek právo (žena je bezdetná), postupne sa strácajú, a presvedčíme sa, že ani to nebola pravda.

Ľudia povahove sú si silne protivní – a predsa idú v celej hre ako dvojica po spoločnej ceste, - keď niektorému z nich ide o svoje, len že si nevletia do vlasov; keď im ide o vzájomné, i popravia toho tretieho.

Je jasné, že táto Hv-ova tragédia nie je osudová, ale že je čiste charakterová. Pri spracovaní biblického materiálu (v antike mithického) často zasahoval a riešil osud takéto veľké veci. Hviezdoslav stojí na pevnejšom fundamente, tu konajú ľudia a koná ľud. Pri tragickej porážke žiada sa, aby hrdinu hry práve v tom postihla najväčšia strata, v čo bojoval, v čo veril a čoho sa nevzdával. A tu dôjde ku koncu, ktorý rozriešilo ozaj hviezdoslavovské srdce: nie poprava, ale spoznať život, aký on miliónom zapríčinil, a spoznať ho po boku s tou, bez ktorej by žiť nevedel. Porážka Herodiady je väčšia ako Herodesova, čo možno posudzovať podľa charakteru a podľa činov týchto postáv.

Niekdajšia kritika zazlieva toto zakončenie a Her. mal vraj zahynúť. Hviezdoslav nekončí túto svoju tragédiu presne podľa predpisov dramaturgie, on ju končí ako človek, ktorý v živote hodne premýšľal. To nie je ústupok, to je pre kráľa a kráľovnú zaslúžený trest. Herodes požiadal jedného zo svojich najvernejších, aby ho zavraždil, ale ten mu to odoprel. Ťažší bude život. Takýto koniec by azda neuspokojil národ izraelský, ale celkom uspokojí človeka XX. storočia, ktorý si trest uvedomí. I toto zakončenie hry dokazuje, že Hv. nedbal a tak zvané svetové názory, nezaujímal ho kozmopolitizmus, keď sa staral o život svojho národa, o lepší život ľudu monarchie a pracoval za jeho lepšiu budúcnosť.

Akosi neochotne pripomína vtedajšia kritika slovenský charakter tejto hry , - a pripomína, že všetky úsudky v tejto veci budú sa vzťahovať na samého básnika a len v druhom rade – podľa teorie dedičnosti – i na celý národ.

Vraj celou hrou tiahne sa myšlienka, ktorá však nie je myšlienkou, ale viera a pobožnosť. Ale v porovnaní s hrami iných autorov píše P. B., že je to „par excllane slovenská“. Ba že i svetový názov má na sebe známku slovenského ducha. Priznáva Hv-ovi optimizmus, pri riešení životných otázok opiera sa o zákony prírody, o veci rozhodnú ľudia a nezasahuje do nej „deus ex machina“, za skutky pokuta podľa spravodlivosti, - všetko to ako prejav slovenského ducha.

Ba aj v charaktere dram. postáv vidí sa mu čosi slovenského, porovnávajúc ich s postavami iných dramatikov. (Herodes – človek). Pripomína snivú povahu Herodesovu, - ale takéto črty povahové majú aj iní (Manahen, Tamar, mladí učeníci). I o Jochananovi by sme si to mysleli, keby sme ho celého ponechali. Lenže Jochanan nesníva, ale premýšľa, plánuje, a keď treba, ide do boja. Jochanan vidí do budúcnosti.

Každá dram. postava tejto Hv-ej hry má svoj osobitný rys, - má ho i tá textove najmenšia. Dvorania, napríklad, oproti dvorankám vo veci majú veľkú výhodu, - to však neznamená, že dvoranky, sú si navlas podobné. Dvorania, okrem spoločnej úlohy za prítomnosti kráľa, majú aj svoju osobnú úlohu; dvoranky na prejav takého niečoho nemajú možnosť (okrem dvoch) a slúžia spoločnej, im prikázanej veci. Ide o to, ktorá ako chce túto úlohu splniť.

Ako som pripomenul pri prvom našom stretnutí – nejdem režisérsky kresliť dram. postavy hry. Hľadajte a rysujte vy, ktorí za predstavenia idete pred rampu s vedomím zodpovednosti. Hľadajte základný tón svojich postáv, viďte ich živé v situácii, v dram. deji, viďte ich v postoji i v pohybe; určiť si vzťah k veci a vzájomný vzťah s ostatnými a nezabúdajte pri zobrazení, špeciálne nie pri tvorbe na vnútorný monológ, za ktorého i vtedy ste dram. činní, keď mlčíte.

Hv. chcel niečo darovať ľudu, ale to nie je niekoho, kto sa nad ľudom zmiloval. To je obraz despotizmu, s ktorým musel pred svet. Tento despotizmus, ktorý nás privalil nie len z Viedne, ale aj z Pešti, ba i z úradov malých miest pod Tatrami, pripomenul mu despotizmus opísaný za Herodesa – dal mu podnet pre túto formu. Vraj symbolizmus, z ktorého živo trčia ruky –nohy realizmu. Len ten mu neporozumie, kto nechce. Zlá je filozofia, ktorá zamotáva, - ona má vysvetľovať, sprístupniť vec. A my ideme so živým obrazom pred záujemcov.

Nuž nepleťme sa do zmätkov histórie, do rozprávok biblie; - uznajme pravdu, s ktorou Hv. prichodí a viďme ju tam, kde ju on cítil, prežíval a videl. Nech nás nebalamutí zemepis, že na mape nenájdeme osadu alebo mesto, ktoré je tu a tam pripomenuté, ale usilujme sa ho nájsť na tej mape, kde naši otcovia a starí otcovia čižmárili, rybárili a vinohradili, - kde im vymerávali všetko to, čo Peritus prečítal pred parádnym odchodom na lov, čo kráľ a královná opravia a pridajú. Jochanan nie preto radil kráľovi, že by bol pomáhal H-ovi, - on preto radil, aby pomáhal ľudu. Do kráľovského zámku vstúpil len na pozvanie, ale žil a pracoval medzi ľudom. Príchod kresťanstva je historická skutočnosť a príchod toho, čo učí predpovedá Jochanan, načo pripravuje, čo za bezpodmienečne potrebné hlása, je skutočnosť, ktorej sme my dožili, o ktorej pravde sme sa presvedčili. Hv. nepísal „agitku“, ale nepísal ani tragédiu pre poéziu,˗ on videl a poznal sociálne postavenie pracujúceho ľudu, videl a poznal morálku a pozíciu kráľovského dvora a jeho verných, oddaných služobníkov a veril vo veľkú zmenu, ktorá nastane v živote ľudstva. „Najprv hlavatými jej otriasť stĺpmi v padlých základoch, tak povaliť jej celú, budovu nešľachetnosti.“ (Čiže: spoločenské zriadenie.) Je to silný, farebne ostrý, nezvyčajne výrazný živý obraz v umelecky a historicky krásnom a priliehavom ráme. Sme výtvarníkmi tohto obrazu vtedy, keď ho v životnej forme podávame vnímavosti nášho obecenstva. Žijeme a konáme v historických dekoráciách, v dobovom kostýme, s historickými rekvizitami a náradím, ale neprežívame život biblický, ani izraelský. Prežívame ten život, ktorým náš najväčší básnik túto tragédiu naplnil, pre ktorý ju tvoril, ktorý vtedy on prežíval.

Myšlienkou hry je – poukázať na neznesiteľný neporiadok vtedajšieho spoločenského zriadenia, na hnilobu v paláci, kde žije a hýri diktatúra a na pohyb v mase miliónov, ktorá otvára oči a prebúdza sa. Cieľom tohto pohybu je to, čo hovorí Jochanan o paláci a o stlpoch, na ktorých ešte stojí, všetko zrúcať.

Tieto, t. zv. ideové skúšky, za osožné a správne pokladám, keď si tejto príležitosti, čo u najúprimnejšom vzájomnom vzťahu, predložíme všetko, čo si máme objasniť pred začiatkom do práce. Hovorme úprimne, a nehľadajme prekážky, ktoré prekážkami nie sú. A takto si vzájomne pomôžeme a veci osožíme.

Každá hra, ktorá je dejom, miestom a osobami ďaleká, terajšiemu životu, nadobúda žáner akejsi rozprávkovosti. Vezmime antiku, niektoré hry (najmä tragédie) Shakespearove i Molierove a iných dávnych klasikov. Vieme si rady – realisticky – s dram. postavou vospolného človeka, ale nestojíme na zemi, keď sme princovia, princezny, králi a královné. Ba často začíname deklamovať už hoci len preto, že sme pred kráľom a pred kráľovnou, - a už strácame realistickú podobu človeka hlasom i pohybom. O prežívaní a ozajstnom cítení ťažko je v takomto prípade hovoriť, nevyznieva, lebo za takýchto okolností obyčajne nehovoríme pravdu. Pochytí nás pátos, ale – ho my sa chytáme pátosu, ktorý do nedávna frapíroval, ale terajší človek mu neverí. Prestávame byť realistickí a stávame sa falošne patetickými. Viem, že nehovorím nič nového, ale predsa vás prosím, aby ste si o tejto veci porozmýšľali, aby nás v našej krásnej tvorbe nepokrivila. Lebo Hviezdoslavove dram. postavy, od kráľa až po najnepatrnejšieho z ľudu – sú všetko ľudia. A keď vieme byť človekom v prírode, v biednej chate, buďme ním aj v kráľovskom paláci.

Hru Herodes a Herodias pomenoval Hviezdoslav – tragédiou. Ona je tragédia, ale nie preto, že ide skapať jeho veličenstvo, lež preto, že hynie ľud. Hynie hladom, smädom a neľudskou robotou.

Pamätám sa, ba i nedávno sa ho ešte stalo, že naše tetky, stryné, staré mamky, ba i švagriné plakali v divadle za každým, kto umieral a plakali i pri smrti najodpornejších spoločenských pijavíc. Ani nemysleli na osobu – mysleli len na smrť. Ale pamätám sa, že za posledné roky si už poniektorí, i starší, pri takejto príležitosti šťastne vydýchali a obsahom ich vnútorného monológu boli slová: No, chvalabohu, že ťa už čert odniesol! Ba sa nám stalo, že sa naničhodník dostal do t. zv. tragickej situácie a obecenstvo sa srdečne smialo.

Ako to bude za tejto hry? My sa pousilujeme to vopred zvedieť, ale plán sa nám nemusí na 100 percent splniť. Viem určite, že sa za viacerých scén, kde tetky kedysi slzili, terajší človek i keď sa nebude smiať, ale bude sa zo srdca usmievať. My vieme, čo chceme touto hrou, jej myšlienkovým obsahom a dram. zápasom nášmu obecenstvu podať a toto si presne určime a zaplánujeme. Táto krásna hra nášho najväčšieho básnika veľa povie terajšiemu i budúcemu svetu.

Hviezdoslav bojoval všetkou svojou tvorbou za zdemokratizovanie ľudskej spoločnosti, - bojoval a bil sa za práva ľudu. Tento boj prikázal mu vtedajší život a vyvolal ho zverský imperializmus, ktorý zotínal hlavy a kynožil ľud. A keď Herodes poprosí Obadju o meč, aby si sám zoťal hlavu a jeho minister financie ani v tom ho neposlúchne – keď sa vtedy náš človek, človek terajšie sveta zo srdca usmeje, tak vedzme, že sa nám práca darí, že ideme s ňou tak, ako cesty nového života kážu. To nie je atmosféra pre celú hru, toho sme si dobre vedomí, ale pri niektorých scénach je pravá a zdravá i takáto.

Ako z celej Hviezdoslavovej tvorby, tak i v tomto jeho dram. diele jasne a zreteľne vidíme, že ho literárna tvorba neodťahla od života, ba naopak: pevne ho zo životom spája. Hv. je ako umelec spútaný so životom. V tomto prípade (ale aj inom) nie len zo životom malého slovenského národa, ale so životom miliónov, ktorých gniavila imperialisticky panujúca rodina so sídlom var na jednom, druhý var na druhom kráľovskom hrade.

V samej hre ľud málo vidíme na scéne, a už veľmi málo v boji so samým panovníkom. A je to správne. Vtedy s kráľom a panovníkom nikto z ľudu v dialogu bojovať nemohol, ˗ a keď sa to stalo a protivil sa panovníkovi, zoťali mu hlavu.

Ale ľud nie je pasívnym trpiteľom tyranie, ľud bojuje proti panovníctvu a za svoje ľudské práva. Veď to počujeme každú chvíľu z úst tých, ktorí sú v kráľovskom dvore, prinášajú to poslovia, ba i na slávnosti za bohatým stolom počujeme z úst vzácneho hosťa, že: „Kýs muž nedávno ju obsadol (studňu totiž) a od Samaritánky, čo pribehla si vody navážiť chcel: Daj mi piť ... On vraj zas za to jej dá vody živej, že nebude nikdy viac žížniť.“ – V prvom dejstve ľud zašomre a zavzdychá (delí ho čata vojakov od kráľa), ale potom, ako vieme, dá sa do boja, vedie ho. Herodes boj prehral, ale nevyhral ho ľud. Ale nevyhral ho ani druhý kráľ, lebo i ten musí podľa príkazov vyššej moci: podľa príkazov Ríma. Keby ho bol vyhral ľud, ten by s Rímom už ani nejednal. A preto ľud musí v boji pokračovať a vydobiť si moc pre seba.

Že to sa nestane vtedy, keď Herodes padne, o tom hovorí zreteľne Jochanan už v druhom dejstve, (Ja krstím vodou ...) ale že to príde, to dáva i vrchnosti, i ľudu na vedomie. A Hv. vedel čo a prečo robí. Som presvedčený, že i my to vieme. (text v kurzíve autor preškrtol, pozn. K. M.)

Prezident Gottwald, pri zakladaní Hv-ej knižnice povedal, aby „– sprístupniť širokým masám slovenského ľudu to najlepšie, čo slov. literatúra v minulosti stvorila, teda tie diela, ktoré budú pre slov. ľud posilou a posilnením v budovaní lepšieho a krajšieho života“. ˗ Hv. vo svojom diele vyslovil nielen krásu slovenského kraja, ale aj zápas slov. ľudu o oslobodenie, jeho pokrokové ideále o jeho bratské cítenie k národu českému. A až my môžeme teraz spomínať Hviezdoslava úprimne a s hrdosťou, lebo až náš terajšok a náš ľudovododemokratický poriadok uskutočňujú najväčšie túžby básnikove. Je plným víťazstvom pravdy slovenského ľudu.“

Prezident Gottwald videl veci tak, ako sa v skutočnosti majú, - cenil si umenia, ale vyzdvihoval vždy myšlienky jeho. A myšlienky Hviezdoslavove nech sú nám všetkým dobre známe. Sme tlmočníkmi jeho myšlienok vo forme umeleckého živého obrazu. Veríme mu a preto sa mu prácou – tvorbou odvďačíme.

 

Poznámky režiséra Borodáča písané z druhej strany zošita

B. poéziu pomenuje romantikou (Vzhliadanie). O hre uznáva, že je realistická, ale prifarbí ju, miesto poézie romantikou.

Pomsta – mladistvý zápaľ, oduševnenie a revolucionárska nálada – tiež romantizmus. „Uzadie deju je položenie politické z rokov 60-tych. Zemani a mešťania, pánska a robotnícka trieda spoločnosti vedie boj medzi sebou.“

Otčim: svet, ako v Pomste: šlachta a pracujúci ľud, páni a nádenníci. P. B. ju za dobrú neuznáva, lebo píše a hodnotí ju takto: „I logický sled medzi scénami je tu už prísnejší, scény vyplývajú jedna z druhej. I char-y sú kreslené lepšie, reálnejšie, sú dôslednejšie vo svojich skulkoch. Len premena Antonova na konci je slabo odôvodnená psych-y, ... Scény sú i tu mnohé pekné dojímavé a pritom reálne, nie len vzaté zo života, ale u možné v živote.

Sú tragické momenty – pre terajšieho človeka smiešne. Nech sú smiešne pre obecenstvo, ale pre pre hercov nie. –

1. Tento kráľ Her. Prichádza na slov. prof. javisko po štvrté.

2. Prečo sme hrali H-a, hoci podmienky práce takúto prácu vylučovali z repertoáru: sprístupniť myšlienku a v skromnej forme ukázať obraz minulosti.

3. Ako prijala hru kritika: Biblická báseň. Omyl.

4. Vzťah obecenstva, ozvena: živá, ˗ pravý opak kritický. Hŕstka, ale nadšená.

5. Pre terajší náš svet je hra myšlienkou, dejom i charaktermi zaujímavá: obraz nie pradávnej, ale nedávnej minulosti. Je zrkadlom doby.

6. Hv. sa nestaral o dejiny Izraelu, ani o biblické rozprávky. – Volil si formu, podľa ktorej najlepšie mohol a smel vtedy ukázať, čo náš národ , náš ľud prežíval. Živý odraz spoloč. bytia.

7. Náš malý národ za býv. Rak.-Uh. imperializmu bol určitou spol. triedou vo vtedajšom št. celku a nezhodoval sa soc., ani spoloč. s vtedajšou dominantnou Triedou; národne neuznaný a gniavený. – Bolo lepšie za býv. republík? Nie, - z blata do kaluže.

8. Dnes sa na Hv. hru dívame ako na pravdivý hist. obraz. Tiberias, Jordanská púšť, Makor – nie sú pre nás na mape tam, kde zemepisne boli, naši otcovia na týchto miestach živorili a my už žijeme a s radosťou budujeme. V kráľovských hradoch sú teraz pioniérske domy.

9. Každý národ usiluje sa o to, aby na poli kultúrnom zrodilo sa mu niečo tak krásne a cenné, že sa oň zainteresujú aj iné národy. Dnes hrajú Tajovského, Karvaša po celej republike, ba i v zahraničí. Krútňava ide do sveta. Nie je H. dielo, ktoré by vzbudilo záujem aj mimo nášho salaša?!

10. Vo veci tejto „teatr . politický“ veľkú úlohu hra náš vzťah k veci. Čo nezažiari doma, nesvitne inde. Dejiny svet. divadelníctva jasne túto vec dokazujú (Ostrovskij – MT.; Čechov – Mchat).

11. Ale my nejdeme s Hv-om preto, aby sa oň interesovali v cudzine. Chceme ho v nášmu ľudu ukázať v takej forme, s jeho bohatým obsahom, v akej sme dosiaľ nemohli. A zaslúži si to ..

12. Fakt je, že reprez. naše divadlo nemá dostatočný počet umel. personálu – v činohre – na obsadenie dram. postáv , ktoré v tejto hre žijú. Ale i za terajších podmienok hra môže vyznieť ako dielo mohutné.

13. Lit. kritika kedysi skonštatovala, že hra svojím textovým rozsahom nepatrí na scénu: obec. nevydrží. Ale aj inde mali a zahrali – s úpravou. Toto je moja 4. úprava. Ako v minulosti – špeciálne v Košiciach. (Počet ľudí pre hru; v Prahe hrali tamojší vys. študenti – a nie len ľud, ale aj Sebnu, Omra, Starca, kňazov a iných. Terajšia úprava, Hv.-ov list. Dejove, myšlienkove, postavami ponechal som všetko, prečo je hra písaná, vynechal som prebytky v dialogoch, popisné časti a tie, ktoré pre dej nemajú kladný význam. Povieme všetko, čo Hv. povedať chcel. 6. obraz v dejovom i myšlienkovom spojení.

14. Forma podania – hra je historická; rámom (dek; kostýmy, rekvizity) z pradávnej histórie ľudstva. Ale tieto histor. postavy sú nám blízke a známe. Čudné by boly životopisy, keby sme ich sprobovali podľa nesprávne vysvetľovanej metódy. (H. nie starohistor; Joch. nie biblicky, ale Hv-ovsky – Borodáčova poznámka pod čiarou, pozn. K. M.). Tak v her. zobrazení – ako aj v rež. podaní musí byť realistická; miestami s potrebným umeleckým real. patosom, miestami s jasným citovým vzrušením a pohnutím, aby dram. postavy nedeklamovali, ale aby sa ľudsky zhovárali alebo hádali; aby sme mysteriózne nedumali, údmi nevykrvácali, ale ľudsky sa pohybovali: jeden ako kráľ, druhý ako sluha, ale všetci ako ľudia.

15. Tejto veci neverili, bola vraj ťažká. Vždy sme jej verili, len sme sa na ňu tak nezmohli, ako treba. Dnes môžeme a zmôžeme sa, ale veriť treba. A kto ju porozumie, ten jej uverí – na javisku, i v hľadisku.

16. Jazykove od iných hier (pôv. i prekladových) odlišná. Toto je to, čo najviac nastrašilo ľudí (myslím i čitateľov). Ale prof. umelci nemajú sa čoho báť; o tom sme sa presvedčili. Je miestami veršovaná, miestami v próze. Verš nie je rýmovaný a preto v málom sa líši od Hv-ej prózy. Je pre nás veľkým šťastím, že v Hv-ej reči nemožno text meniť, jeho výrazy vlastnými nahradiť – a preto musíme si jeho text memorovať, doslovne osvojiť. (Ber Hv. a Taj).

Hv-vovou rečou možno hovoriť nie len správne, ale aj krásne. I nedávno mali sme možnosť poslucháčov presvedčiť: doma i v Pr. Nuž, pekne prosím každého – od H-sa po sluhu. Herodiadu i ženy z ľudu, aby sme to spravili. Jazykové úpravy som nerobil, lebo to s Hv-ovou rečou sa nesmie a nemá robiť. Archaizmy nech tak odznejú, ako slová v prítomnosti do slov. slovníka uvedené: nech žijú.

17. Ani teraz, ani po ideovej skúške nebudem obšírne hovoriť o charaktere dram. postáv. Charakter nech si hľadá a určuje každý interpret roly sám. Je nezdravé a nesprávne, keď za h-a pracuje rež. Sme povinní tvoriť a nie napodobovať, ˗ už vonkoncom nie kopirovať. Na H-a nejdeme sa podívať, lebo ho nikde nehrajú, ˗ budeme hovoriť samostatne, svojsky a povedome. Každé divadlo má mať svoj charakter a len takto si ho nadobudne.

Každý si utvorí char. svojej postavy i postavičky, ˗ pousiluje sa, aby tie drobné (slovo nečiateľné) a v súlade zaplnili svoje miesta vo veľkej a živej mozaike scén. obrazu.

Bude ho mať v každej aj vedúci rež. A na ceste práce ukáže sa, v čom sa zhodujeme a kde je rozdiel. Potom si ev. rozdiel vyrovnáme. Ja tvorbu hev-ú nikomu nediktujem, ale od každého sa jej domáham. Pomôžem, kde treba.

18. Hv. túto hist. udalosť vyobliekal do rámu dejín Izraelu. Väčšina účinkujúcich sú ako by Židia. Ale sú aj Arabi, Rímania a iní. Všetko toto je sbierka býv. Rak-Uhor. monarchie. Nijaký rozdiel v rečovom podaní – všetci hovoríme po slovensky. O židovskom šaržovaní ani reči; ˗ keď niečo, tak len pre char. dram. postavy.

19. V tomto prípade ide nám o hru kmeňového repertoáru. Ide o hru, ktorá pri každej slávnostnej príležitosti splní svoje poslanie. A preto obsadenie roly tak, že zverujeme poniektorých i dve menšie. Externí pomocníci nie sú zárukou istoty. Ešte dnes neviem, kto a odkiaľ – pre ľud, vojsko a ostatných. Vo veci uspojenia (pravdepodobne mal autor na mysli výraz „uspokojenia“ – pozn. K. M.) účinkujúcich (celý súbor) bola by výhoda, keby Hv. nebol napísal len Herodesa a Herodiadu, ale aj Herodesov a Herodiady. V hre už niektorí hrali a niektorí majú hrať po prvé. Veľa z vás má ešte veľa rokov práce pred sebou – zahrajme hru tak, aby si zaslúžila miesto, ktoré jej v našom repertoári patrí, a dôjde k výmene a zmene. Viem, takéto sľuby dávali rež. kedysi, keď „ostatní“ účinkujúci boli nespokojní. Ale Hv. si takejto nespokojnosti nezaslúži a reálne kmeňový repertoár ešte nežije.

4 úlohy alternatívne, – z nich 3 s tými, ktorí v našom her-om živote prežili veľa rokov herodesovského života. Pri obnovení tejto hry si to zaslúžia predovšetkým svojou prácou v minulosti a vekom. Hrali aj druhí, ale tí nehrajú v tomto obsadení Herodesa naposledy. Meličková, Országhová a Bagár pri najbližšom obsadení už sa nebudú – asi – biť o tieto úlohy – budú sa na budúcich s pocitom radosti a uspokojenia dívať a budú ich s pozornosťou a vrelým vzťahom k nim počúvať. – Toto je niečo, čo praktizujú a rešpektujú všetky vyspelé divadlá a načo nesmieme ani my zabúdať. I na poli nášho divadelníctva sú pracovníci, ktorým za ich prácu patrí hoci len takáto odmena. A keď k tomu pridáme hŕstku úprimnej lásky a úcty, budeme všetci spokojní a šťastní.

Obsadenie (rozdiel ˗ ?, menoslov). Text – ako je podelený (pre istotu máte zmeny(dvoranky, učeníci).

Ako skúšať do najbližšej premiéry. (memorovať, forma slov. prednesu).

Dekorácia a kostýmy.

Otázky:

1.Rečový takt (logický celok).

2. Spoznať povahu jazyka – tuná hviezdoslavovského.

3. To, čo hovorím – nie len počuť, ale (prv) jasne vidieť.

4. Poznať a rešpektovať zákony reči.

5. Tu a tam vychýliť u reči z form. línie.

6. Dodržať dvojkadenčnú líniu, najmä pri imper.

7. Životne intonovať

8. Pozor na logické a na psychol. pauzy. Rozdiel. (prvá slúži rozumu, druhá citu; gramotná a životná)

9. V sile zvuku dbať na horizontálnu líniu

10. Čo má byť silné – nemusí byť hlasné.

11. Význam dôrazu v rozsiahlych myšl. celkoch (Hv. !) (bez správneho dôrazu ťažko rozumieť, duša textu.)

12. Dôrazový rozdiel (mužský a ženský(akcent)

13. Spájať silu zvuku (dôraz) s inotnáciou (melódia)

14. Koordinácia vyvýšených a zatušovaných slov a viet.

15. Perspektíva herca a roly. (cesta a chodník).

16. Nebyť jednotvárnym; charakter, situácia, dej.

17. Časticami (slovo nečitateľné) perspektívy roly.

 

 

 

 

Prepis Borodáčovho rukopisu je autentický – bez štylistickej a gramatickej úpravy.

Poznámky Janka Borodáča prepísal Karol Mišovic.