Sprievodca inscenáciou

Štátne divadlo v Košiciach

Sprievodca inscenáciou Les v réžii Vladimíra Petrušku z roku 1976

Inscenácia Les v réžii Vladimíra Petrušku bola prvým uvedením hry ruského dramatika Alexandra Nikolajeviča Ostrovského na javisku Štátneho divadla v Košiciach po dvadsaťpäťročnej odmlke.¹ Jej vznik podnietilo deväťdesiate výročie dramatikovho úmrtia, no azda i samotné obdobie sedemdesiatych rokov, ktoré sa (aj z dôvodu obrody sprísneného režimu – normalizácie) vyznačovalo zvýšeným príklonom režisérov k starším dramatickým dielam.

Meno Vladimíra Petrušku ako režiséra zarezonovalo najmä počas jeho pôsobenia v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, kde sa, po hereckom pôsobení v Štátnom divadle v Košiciach (ŠD) a neskoršej práci režiséra a riaditeľa Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kryštalizoval jeho umelecký rukopis. Petruškovo režijné pôsobenie v ŠD v rokoch 1965 – 1985 sa spája s celým radom inscenácií hier Ivana Bukovčana a hier iných autorov s jasnou spoločenskou adresnosťou. Odborná verejnosť charakterizovala jeho prácu snahou o syntetický javiskový tvar s jasnými stopami osobnostnej angažovanosti.² A hoci základy Petruškovej režijnej práce stáli na psychologicko-realistickej metóde, ku ktorej sa prikláňal ako niekdajší herec Janka Borodáča³, jeho inscenácie sa často vyznačovali aj istou dávkou obraznej nadsádzky či poetickou, lyrickou a emotívnou atmosférou⁴. V neskorších sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch režisérova tvorba v košickom divadle, aj napriek predošlým prívlastkom, patrila skôr k tým konzervatívnejším a vytvárala akési pozadie pre výraznejšie, priekopníckejšie javiskové diela jeho mladších súpútnikov, akými boli napríklad Jozef Pražmári či Eduard Gürtler.⁵ V Ostrovského diele videl režisér Petruška nositeľa nadčasových kritických myšlienok v adekvátnom šate komédie, ktorá neduhy pranieruje a podrobuje výsmechu.⁶ Výber inscenovanej drámy podporuje jednak fascinácia súčasného dramaturga činohry ŠD Štefana Fejka statusom umelca a miestom umenia v spoločnosti⁷ a zároveň ideová orientácia režiséra Vladimíra Petrušku. Ako upozorňuje divadelný historik a teoretik Ján Jaborník, v Petruškovej tvorbe bol badateľný záujem o často komplikovaný vzťah jednotlivca a spoločnosti: „Z tejto roviny vyrastá vymedzenie tém sústredené na dramatickú zložku odľudšteného spoločenského mechanizmu, násilia, despotizmu, necitlivosti so zraniteľnosťou čistých a vznešených ideálov, jemnosťou a krehkosťou úprimných ľudských citov, vzletom spravodlivej a prirodzenej ľudskosti a šľachetného humanizmu.“⁸ Ostrovského komédia Les ako takmer romantický súboj hlavného hrdinu – túlavého herca Gennadija Demjanyča Gurmyžského (Nešťastlivca) – s pretvárkou, mamonárstvom, falšou a predsudkami najbližších ponúkla teda Vladimírovi Petruškovi vďačnú látku na divadelné spracovanie.

V inscenácii Les sa režisér Petruška nepokúšal o aktualizáciu alebo výraznú interpretáciu pôvodiny. Tento prístup možno badať i na základe využitia prekladu Jána Ferenčíka, ktorý je do značnej miery verný originálu hry. Svoju koncepciu postavil režisér skôr na akcentovaní významov Ostrovského drámy a košickú inscenáciu vystaval na kontraste zdania a skutočnosti,⁹ ktorý bol obsiahnutý nielen v protichodnosti konania a reči postáv, ale vo všetkých komponentoch javiskového diela. Doboví recenzenti hodnotili Petruškovu režijnú koncepciu ako presne vystihujúcu kontrast humanity, lásky a oproti stojacej pretvárky a deštrukcie morálnych hodnôt. Ako uvádza recenzentka Nelly Štúrová, režisér hľadal aktuálnosť a nadčasovosť hry v „ostrej kritike zakorenených neduhov v ľudských charakteroch v mene ušľachtilejších a dôstojnejších medziľudských vzťahov, zdôrazňujúc najmä pretvárku a rozpor medzi slovom a činmi.“¹⁰ Jeho Nešťastlivec sa nielen obrazne, ale vďaka scénografii Jána Hanáka skutočne ocitol v lese, ktorý pod páčivým vonkajškom ukrýval vyprahnuté vnútro. Scéna predstavujúca kulisu reálneho lesa, tvorená i reálnymi kmeňmi stromov, pôsobila z diaľky romantickým, harmonizujúcim dojmom, no ostrejším svietením sa z lesa razom stal „spustnutý háj opŕchnutých, vyschnutých a z koreňov vyvrátených briez symbolizujúci citovú vyprahnutosť a charakterovú degenerovanosť jeho majiteľov.“¹¹ Vstupom protagonistov do hracieho priestoru predstavujúceho les, v ktorom sa dej odohráva, tak scénografia nabrala na význame a stala sa symbolom vnútornej prázdnoty, drsnosti až nevraživosti vzťahov majiteľov lesa a návštevníkov statku, medzi ktorými sa už zriedka (ak vôbec) nájde zdravý výhonok.

Košická inscenácia vyvolala síce neveľký, no prevažne pozitívny ohlas dobovej kritiky. Recenzent Juraj Antalík píše o Lese ako o inscenácii, ktorou ŠD v Košiciach poukázalo na svoje prednosti pri inscenovaní klasických veselohier a neobišlo ani „aktuálny spoločenský dosah hry na niektoré nezdravé tendencie a pomery“ v živote súdobej spoločnosti.¹² Ďalší z recenzentov upozorňujú, že Petruškova réžia našla oporu v náznakovej, zrozumiteľnej a vzdušnej scénografii Jána Hanáka ako aj v hudobných aranžmánoch Františka Gomolčáka. Za adekvátne považujú aj historické kostýmy Jarmily Opletalovej, ktoré nielen ilustrovali svojich nositeľov, no ich výraznejšie detaily či obmeny boli tiež prvkom charakterizačnej drobnokresby postáv.

Herecké výkony protagonistov recenzenti hodnotili už negatívnejšie a ich nedokonalosť pripisovali parciálnej nedôslednosti réžie. V zachovanej kritickej odozve žiaľ nenájdeme hĺbkovejšie analýzy jednotlivých hereckých kreácií, viacerí autori sa, zrejme aj vzhľadom k denníkovej forme recenzií, priklonili skôr k charakteristike naturelu javiskových postáv než k rozboru hereckej práce. Najväčší priestor sa v recenziách ušiel herečke Elene Kleisovej, ktorá stvárnila ústrednú predstaviteľku upadajúcej šľachty, Raisu Pavlovnu Gurmyžskú. V súhrne názorov bolo jej herectvo charakterizované ako povrchné opieranie sa o typológiu, sprevádzané nedostatočným presahom do vnútorného obsahu postavy. Čiastočne tak zanikla zložitosť vzájomných vzťahov postáv a „tým, že režisér akceptoval takéto poňatie Gurmyžskej, olúpil Les o najmohutnejší kmeň.“¹³ Netreba však zabudnúť aj na pozitívnejšie hodnotenia ostatných recenzentov, podľa ktorých Kleisová v úlohe Gurmyžskej „upútala“ pozornosť, avšak tie svojou stručnosťou či klišéovitosťou (úlohu stvárnila „s vybrúseným citom pre charakterovú individuálnosť postavy“¹⁴) nevytvárajú dostatočne silný argumentačný protipól predchádzajúcemu tvrdeniu. Herecké výkony Jozefa Hodorovského v postave Nešťastlivca a Petra Macka v postave Šťastlivca, analyzované vo vzájomnom kontraste, sa dočkali prevažne pozitívnych ohlasov. Najmä Peter Macko plnohodnotne naplnil všetky nuansy svojej postavy a na javisku tak stvárnil v „priamočiarej komediálnej polohe“¹⁵ svojho Šťastlivca obdareného „neodolateľným vtipom, čipernosťou a životnou vitalitou s nesmierne citlivým zmyslom pre mieru a vynaliezavosť tvárnych prostriedkov.“¹⁶ Výkon Jozefa Hodorovského v úlohe Nešťastlivca sa niesol v známom konštatovaní o problematickosti tejto úlohy, ktorá v sebe zahŕňa hneď niekoľko charakterových i sémantických vrstiev. Charakteristika Hodorovského hereckého výkonu kulminovala na škále od bezvýhradne pozitívneho hodnotenia („vyspelou hereckou technikou preklenul všetky úskalia“¹⁷ náročnej úlohy), cez štandardné zhodnotenie o dobrom „zmocnení“ sa úlohy až po úplné opomenutie v recenzii¹⁸. Pozoruhodným bolo tiež stvárnenie postavy kupca Vosmibratova. Herec Milan Drotár v tejto postave „úspornými výrazovými prostriedkami“¹⁹ dosiahol realistické stvárnenie chamtivého podvodníka, ktorý aj s vlastným synom narába ako s predajným artiklom. Podrobnejšie hodnotenie sa ušlo už len hereckému výkonu Andreja Hryca v úlohe nedoštudovaného gymnazistu Bulanova, ktorý ho stvárnil ako pudového vypočítavca, „nebezpečný spoločenský typ, obetujúci všetko svojmu jedinému životnému cieľu“²⁰, pričom recenzentov zaujal najmä jeho vnútorný prerod zo skrachovaného študentíka na budúceho majiteľa Gurmyžskej statku²¹. Herecké výkony ďalších protagonistov sa dočkali len veľmi stručného hodnotenia – s výnimkou recenzie Nelly Štúrovej Klasika a súčasnosť na scéne košickej činohry, v ktorej autorka napríklad vyzdvihuje výkon Libuše Gymerskej ako kľučiarky Ulity a venuje sa tiež výkonom Lenky Košickej ako Aksiuše a Dušana Vaňa ako Petra, upozorňujúc na ich nedostatočnú kreativitu a chýbajúcu mladícku spontánnosť.²² Zaujímavým prirovnaním k inej známej postave sluhu z ruskej dramatickej literatúry charakterizuje recenzentka výkon Alberta Pagáča v úlohe Karpa, ktorý akoby odbehol z Višňového sadu a tak „bol skôr kusom inventára ako Firs²³, než kritickým a jasnozrivým glosátorom panských nešvárov.“²⁴ Všeobecné zhrnutie hereckých výkonov v konfrontácii s režijným vedením priniesol vo svojom hodnotení recenzent Ladislav Nemec: „Jedenásťčlenný herecký kolektív sa v inscenácii väčšinou podriadil režisérovej koncepcii aj vedeniu, a tak sa na javisku zväčša dosahoval želateľný súlad i jednotnosť v primeranom rytme aj spáde. Jednotliví protagonisti sa snažili vytvoriť výrazné aj presvedčivé typy ruskej vidieckej šľachty, jej chudobného príbuzenstva, kupeckého stavu i poníženého služobníctva. Darilo sa to najmä tam, kde si réžia vybrala vhodné typy pri obsadzovaní rolí. Žiaľ, nemožno to povedať o všetkých.“²⁵

V kontexte divadelnej sezóny 1975/1976 Štátneho divadla v Košiciach nemožno považovať inscenáciu hry Les za dielo, ktoré by za sebou zanechalo výraznú umeleckú stopu. Toto tvrdenie podporuje aj malé množstvo stručných ohlasov odbornej kritiky i celkové zhodnotenie danej sezóny košického divadla. Autorka Nelly Štúrová v hodnotení sezóny samotnú režijnú koncepciu inscenácie Les vyzdvihuje, s ľútosťou však musí konštatovať, že ani táto nedokázala „vznietiť tvorivú iskru v hereckom kolektíve“²⁶. Na príklade Petruškovej inscenácie poukazuje aj na iný problém vtedajšej košickej činohry – apeluje na potrebu pedagogického vedenia hereckého súboru²⁷. Aj napriek viacerým výhradám (oslabenie režijnej koncepcie v hereckej zložke) však v závere hodnotenia predsa len niektorým hereckým stvárneniam z inscenácie dáva atribút „nadpriemerný“ – takto oceňuje výkony už etablovaných hercov košickej činohry Jozefa Hodorovského, Petra Macka či Milana Drotára, ale i výkon Andreja Hryca patriaceho k najmladšej generácii hercov, ktorí prišli do Štátneho divadla začiatkom sedemdesiatych rokov. Podľa slov Nelly Štúrovej sa najmä spomenutí herci významne podieľali na umeleckom výsledku inscenácií danej sezóny²⁸, čomu zaiste nasvedčujú i ohlasy dobovej kritiky. Žiaľ, aj s ohľadom na stručnosť recenzií a nedostatok odborných analýz, nemôžeme dnes vytvoriť plastickejší obraz inscenácie a jej jednotlivých komponentov.

 

Autorka textu: Lucia Lejková

 

__________________