Sprítomňovanie inscenácií
Nielen divadelní teoretici, kritici a historici, ale určite každý, kto čo len raz pocítil čaro divadelného umenia, podporí tvrdenie, že divadlo nie je večné. Divadlo zaniká. Na rozdiel od teoretikov a historikov iných umeleckých druhov, tí divadelní derniérou prichádzajú o predmet skúmania a diváci zas na chvíľu strácajú svojich umelcov v polohách, v ktorých ich poznali. Našťastie, mnohé inscenácie nájdu svoje miesto v archívoch, dokumentácii a Múzeu Divadelného ústavu a niektoré inscenácie sa stanú predmetom širšieho odborného výskumu. Divadelní teoretici hľadajú, bádajú a spracúvajú všetky dostupné materiály, ktoré sa o minulých divadelných inscenáciách dajú získať, aby spätne vytvorili obraz tohto jedinečného umenia. A tak, v rámci možností, sa skúmané inscenácie opäť môžu objaviť pred svojimi prívržencami v podrobných i prekvapivých detailoch.
Vďaka moderným technológiám sa nám podarilo vytvoriť médium, ktoré atraktívnou formou sprostredkúva divadelnú minulosť čo najširšiemu okruhu záujemcov. Na pozadí inscenácií, ktoré závažnou mierou zasiahli do divadelnej histórie, prezentujeme bohatstvo archívnych, múzejných a dokumentačných fondov a zbierok Divadelného ústavu ako i spôsoby uchovávania divadelnej minulosti. Sledujeme tvorbu režisérov, výtvarníkov, hudobných skladateľov, hercov, tanečníkov, spevákov a dramaturgov, ktorí zanechali výraznú pečať v dejinách slovenského profesionálneho divadla, aby sme priblížili proces ich tvorby, jeho výsledný tvar i kritickú reflexiu.
Pri koncipovaní DVD sme museli riešiť hneď niekoľko problémov. Ktorú inscenáciu „oživíme“, aké spôsoby „sprítomňovania“ zvolíme, ako technicky spracujeme výsledky nášho výskumu? Od začiatku nám bolo jasné, že bez presnej organizácie a participácie všetkých oddelení našej inštitúcie k stanovenému cieľu nedôjdeme. Rovnako sme požiadali o pomoc aj slovenské divadlá, v ktorých boli jednotlivé inscenácie uvádzané. Tie nám poskytli chýbajúci fotografický a dokumentačný materiál, aby obrazy všetkých inscenácií boli čo najkompletnejšie. Naši odborní pracovníci pripravili, klasifikovali a opísali nespočetné množstvo dokumentov, ktoré neskôr integrovali v podobe vstupných sprievodcov inscenáciou. Okrem bádateľskej práce v archívoch sme sa vybrali aj za tvorcami – pamätníkmi, aby sme s nimi nahrali spomienkové rozhovory a verejnosti tak sprostredkovali jedinečné zážitky z obdobia prípravy jednotlivých inscenácií.
Rozhodujúcu úlohu pri výbere titulu zohralo hneď niekoľko faktorov. Hľadali sme inscenácie, ktoré boli niečím výnimočné, špecifické, mimoriadne a v čase svojho vzniku zaujali nielen divákov, ale rozprúdili polemiku aj v radoch kritikov. Hľadali sme tvorcov, ktorí svojou činnosťou závažne zasiahli do vývinu slovenského profesionálneho divadla, formovali ho a zanechali v ňom výraznú pečať. A napokon, hľadali sme inscenácie, pri ktorých možno hovoriť o inscenačnej tradícii a trvalých hodnotách. Jedným z titulov, ktorý zodpovedal našim kritériám, bola komédia významného ruského dramatika Alexandra Nikolajeviča Ostrovského Les, po ktorej slovenskí divadelníci siahli sedemkrát, dokonca v jednom kalendárnom roku (1971) ju uviedli až dve profesionálne javiská. Cesta známeho ruského dramatika do slovenského divadla však nebola priamočiara. Aj vďaka ostrosti pohľadu a silnej spoločenskej kritike, ktorá bola u Ostrovského vyhranenejšia než u iných ruských autorov, sa jeho texty pravidelnejšie začali objavovať na slovenskom profesionálnom javisku až v tridsiatych rokoch 20. storočia (v roku 1927 najznámejšiu a najhrávanejšiu komédiu Na vsjakogo mudreca dovoľno prostoty uviedol režisér Janko Borodáč pod názvom Každý múdry je dosť hlúpy). Na prvé stretnutie činoherného súboru SND s dramatikom Ostrovským nadviazal režisér Ján Sýkora v roku 1931, keď po prvýkrát inscenuje komédiu Les v Ľudovom divadle (novom divadelnom priestore Činohry SND). A hoci prvá slovenská inscenácia Lesa ničím nevybočovala z dekoratívneho rázu režijného slohu Jána Sýkoru a niesla sa v realistických tónoch tak v režijných postupoch ako aj v hereckom stvárnení, predsa len otvorila tejto komédii cestu na naše profesionálne javiská. Presne o štyridsať rokov neskôr, v roku stého výročia prvého publikovania hry (1871) ju uviedli hneď dve slovenské divadlá. V júni 1971 mala premiéru v generačnom Divadle na korze v réžii Vladimíra Strniska, ktorý ju naštudoval ako aktuálnu výpoveď o súdobej spoločnosti, s ostrým sociálnym a kritickým akcentom a jedinečným divadelným pohľadom. Tento Les mal, žiaľ, aj jedno smutné prvenstvo – najmenší počet repríz (iba dve), ktorý bol daný vonkajšími príčinami. Po dvoch júnových reprízach odišiel súbor na „divadelné prázdniny“ a na základe rozhodnutia vtedajšieho Ministerstva kultúry sa už do Divadla na korze nik nevrátil. Ostrovského Les tak uzavrel trojročnú činnosť generačného divadla. Druhá inscenácia Lesa v roku 1971 našla svoje miesto na javisku Krajového divadla v Nitre v réžii hosťujúceho Miloša Hynšta. Ambiciózna nitrianska verzia sa opierala o tri predchádzajúce režisérove naštudovania Lesa v českých divadlách, pričom režisér predstavil snáď najradikálnejšiu textovú úpravu tejto komédie v našej inscenačnej tradícii. Príbeh statkárky Gurmyžskej zasadený medzi prológ a epilóg (pravidelne prerušovaný režisérom dopísanými intermezzami) sa odohrával ako sen v hlavách potulných hercov. Takáto výrazná reinterpretácia pôvodiny využívajúca vďačný inscenačný prvok divadla v divadle bola dostatočne invenčná a aktualizačná, aby vyjadrila názory inscenátorov na súdobé spoločensko-politické dianie. Výnimočný text zrejme v sedemdesiatych rokoch 20. storočia lákal režisérov viac než inokedy, pretože po ňom siahli aj v Štátnom divadle v Košiciach, kde ho v réžii Vladimíra Petrušku uviedli v roku 1976, pri príležitosti deväťdesiateho výročia dramatikovho úmrtia. Ostrovského komédiu zhmotnil režisér ako takmer romantický súboj hlavného hrdinu túlavého herca Nešťastlivca s klamstvom, mamonárstvom a predsudkami. Bez výrazných aktualizácií postavil svoju koncepciu na akcentovaní základných významov Ostrovského drámy a inscenáciu budoval na kontraste zdania a skutočnosti, kontraste humanity, lásky a oproti stojacej pretvárky a deštrukcie morálnych hodnôt. S novým pohľadom na Ostrovského poetiku, s netradičným, priam konfrontačným výkladom a využitím akčnej scénografie prišiel v roku 1982 režisér Ľubomír Vajdička pri uvedení Lesa v Divadle Slovenského národného povstania v Martine. Vtedajšia divadelná kritika zaradila martinský Les do trojice inscenácií, ktoré znamenali prelom vo vnímaní Ostrovského dramatickej tvorby na Slovensku. Inscenátori podrobili Ostrovského text značnej úprave, výsledkom čoho bolo scivilnenie, dynamizácia a zbavenie sa ruských reálií. Rovnako ako pri predchádzajúcich interpretáciách, aj v Martine text aktualizovali, aby vypovedal o podstatných problémoch vtedajšej spoločnosti. Režisér využil princíp divadla v divadle vyúsťujúci prekvapujúcou pointou – posledný výstup je hraný ako bábkové divadlo s animovanými marionetami, dvojníkmi živých hercov. Spoločnosť okolo statkárky Gurmyžskej sa tak zmenila na panoptikálne bábkové divadlo, ktorým vlastne bola už od začiatku. Pozoruhodnú inscenáciu, z hľadiska výkladu i scénografického riešenia, priniesli v roku 1997 aj tvorcovia bratislavského Divadla ASTORKA Korzo ´90 v réžii Romana Poláka. Komédia ruského klasika poslúžila súboru na vyjadrenie občianskych postojov v období krátko po novembrovej revolúcii, keď divadelníci museli čeliť pokusom o návrat do normalizačného obdobia. V Ostrovského texte našiel režisér Roman Polák prostriedky a situácie, prostredníctvom ktorých vyjadrovali umelci nesúhlas s rozhodnutiami vtedajšieho ministra kultúry, kritizovali postupy štátu v tejto oblasti a zamýšľali sa nad skutočnými hodnotami človeka v súdobej spoločnosti. Naposledy sa známa komédia dostala do rúk inscenátorov v roku 2014, keď ju mladý režisér Lukáš Brutovský v úzkej spolupráci s dramaturgom Mirom Dachom uviedli na scéne Slovenského komorného divadla v Martine. V tejto, zatiaľ poslednej, inscenácii Lesa sa usilujú zdôrazniť kritické myšlienky autora a reflektovať reálny stav spoločnosti. Na javisku defilujú všetky vrstvy súčasnej society, odhaľujú sa pravé charaktery ľudí a morálne hodnoty. A napokon, latentným využitím prvku divadla v divadle upozorňujú tvorcovia na prudkú devalváciu sociálneho statusu hercov, na skutočnú podstatu a zmysel hereckej práce. Posledný martinský Les tak dôstojne uzatvára inscenačnú líniu „slovenského“ Lesa, ktorý na našich profesionálnych javiskách v priebehu deviatich desaťročí „zakvitol“ sedemkrát.
Motívy, ktoré divadelníkov viedli k uvádzaniu Ostrovského komédie Les na slovenských javiskách, sú viac-menej zhodné vo všetkých inscenáciách. Hru si tvorcovia vybrali a takmer vždy aj upravili najmä vtedy, keď sa rozhodli vyjadriť svoj vzťah ku každodennej realite, keď mali potrebu poukázať na problémy v spoločnosti, nastaviť jej zrkadlo, odhaľovať slabiny, nedostatky a chyby. Navyše, ústredná dvojica potulných komediantov divadelníkov fascinovala i provokovala a zároveň ponúkala rôznorodé spôsoby a možnosti odhaľovania zákulisia hereckej práce a špecifík hereckej tvorby. Takmer každá zo slovenských javiskových podôb Lesa sa stala apelatívnou výpoveďou o stave spoločnosti, polemikou s inscenačnou tradíciou a vyznačovala sa vynikajúcim hereckým stvárnením.
Komédiu Les (1871) uviedli na týchto slovenských profesionálnych javiskách:
1931, Slovenské národné divadlo, réžia Ján Sýkora
1971, Divadlo na korze, réžia Vladimír Strnisko
1971, Krajové divadlo v Nitre, réžia Miloš Hynšt
1976, Štátne divadlo v Košiciach, réžia Vladimír Petruška
1982, Divadlo Slovenského národného povstania Martin, réžia Ľubomír Vajdička
1997, Divadlo ASTORKA Korzo ´90, réžia Roman Polák
2014, Slovenské komorné divadlo Martin, réžia Lukáš Brutovský