Sprievodca inscenáciou

Slovenské národné divadlo

Sprievodca inscenáciou Les v réžii Jána Sýkoru z roku 1931

Slovenské národné divadlo (SND) patrí k najmladším národným divadlám v Európe. Spoločenská, politická a kultúrna situácia do roku 1918 v našom geopolitickom okruhu nedovoľovala, aby takáto (alebo podobná) inštitúcia na území Rakúsko-Uhorska vôbec vznikla a tak úlohu národno-kultúrneho stánku a centra kultúrneho života suploval najvyspelejší ochotnícky súbor – Slovenský spevokol v Martine. Až rozpad monarchie a vznik Československej republiky priniesol priaznivejšie podmienky pre budovanie národného divadla Slovákov. Na rozdiel od českého národa, ktorý prostriedky na výstavbu národného divadla získal prostredníctvom verejnej zbierky, v slovenskom prostredí to bolo komplikovanejšie. Bratislava ako hlavné mesto slovenskej časti Československej republiky bola viacjazyčná – miešala sa v nej reč nemecká, maďarská a česká. Slováci, ktorí by sa hrdo hlásili k svojmu národu, v nej stále boli iba menšinou. Preto podnet na založenie národného divadla nevyšiel priamo od občanov nového štátu (ako tomu bolo napríklad v Čechách), ale iniciovala ho predovšetkým inteligencia a politickí predstavitelia vedení ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska Vavrom Šrobárom. Tí si totiž uvedomovali nevyhnutnosť národno-kultúrneho stánku ako znaku slovenského patriotizmu a vyspelosti národa. Výsledkom ich snažení bolo v roku 1919 založenie Družstva SND, ktoré sa malo starať o ekonomický a administratívny chod divadla. Mladá slovenská kultúra však nedisponovala profesionálnymi hercami, režisérmi, scénografmi a dostačujúcim množstvom pôvodných dramatických hier pre profesionálne divadlo. Preto Družstvo SND pozvalo do Bratislavy účinkovať Východočeskú divadelnú spoločnosť z Pardubíc pod vedením Bedřicha Jeřábka. Jeho súbor mal už zostavený repertoár, mal hercov a divadelný fundus, čo Družstvu SND pomohlo v mnohých smeroch – napríklad, nemuselo hľadať nových hercov, dramatické tituly či finančné prostriedky na kostýmy a výpravy do inscenácií. Slovenské národné divadlo začalo svoju činnosť slávnostným predstavením opery Bedřicha Smetanu Hubička 1. marca 1920. Toto predstavenie považujeme za oficiálne otvorenie Slovenského národného divadla. O deň neskôr sa konala aj prvá činoherná premiéra – na javisku uviedli drámu Aloisa a Viléma Mrštíkovcov Maryša a 19. marca 1920 videli diváci Coppéliu ako prvú baletnú premiéru.

V počiatkoch divadla bolo „slovenské“ v jeho názve len akousi vonkajšou nálepkou. Slovenský jazyk sa do divadla dostával veľmi zriedkavo a sporadicky. Ak sa aj dostal, väčšinou sa ním z javiska prihovárali českí herci. Nie je to nič zarážajúce, pretože v divadle bolo len málo takých, ktorí by slovenčinu ovládali a na javisku aj presadzovali (slovenských profesionálnych hercov a režisérov jednoducho nebolo). Až v roku 1924 nový riaditeľ SND Oskar Nedbal (v tej dobe už svetoznámy dirigent a hudobný skladateľ) prizval do divadla prvú päticu slovenských hercov – Janka a Oľgu Borodáčovcov, Jozefa Kella, Andreja Bagara a Gašpara Arbeta, ktorí už predtým (v sezóne 1921/1922) účinkovali v kočovnom súbore SND II., takzvanej Marške. Aj pri takomto malom počte hercov mohla už slovenčina na javisku zaznievať častejšie a najmä zrozumiteľnejšie. Riaditeľ Oskar Nedbal sa vyznal v divadelnej prevádzke a v cudzojazyčnej Bratislave si dobre uvedomoval nevyhnutnosť poslovenčenia a profesionalizácie SND.

Hracím priestorom Slovenského národného divadla bola budova Mestského divadla (dnešná Historická budova SND), avšak v nej sa slovenské inscenácie museli pravidelne striedať s hosťujúcimi nemeckými a maďarskými divadelnými skupinami. Okrem toho, SND fungovalo ako trojsúborové divadlo a tak je samozrejmé, že skúšobný (a neskôr aj hrací) čas bolo potrebné deliť nielen medzi jednotlivé divadlá, ale aj v rámci súboru (opera, balet, činohra). Skúšobný proces v tomto období trval najviac tri týždne a po premiére sa okamžite skúšala nová inscenácia. Nezriedka sa stávalo, že herci sa na javisko dostali až v deň premiéry. Pre činohru nebolo dokonca neobvyklé, ak inscenátori nemali nové kostýmy a scénu. Tie sa totiž „recyklovali“ z iných inscenácií. Kvôli prevádzkovým potrebám (priestorové, materiálne, skladové) sa teda na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia uvažovalo o vybudovaní druhej divadelnej budovy určenej iba pre činohru. S týmto nápadom prišiel vtedajší riaditeľ činohry český herec a režisér Václav Jiřikovský (v SND pôsobil v rokoch 1925 – 1929). Uskutočnenie toho plánu sa však realizovalo až po jeho odchode z divadla. Priestor pre novú divadelnú scénu hľadali v takých mestských častiach, ktoré neboli primárne obývané nemeckým, maďarským a židovským obyvateľstvom (tí totiž slovenské činoherné predstavenia aj tak nenavštevovali). Ako najvhodnejší objekt sa napokon ukázal komplex Živnostenského domu¹, v ktorom Družstvo SND získalo veľkokapacitnú miestnosť na divadelné účely. Ešte pred dokončením komplexu budovy prispôsobili miestnosť kina Alfa na divadelnú prevádzku. Vtedajšia vedúca osobnosť slovenského divadla a zároveň šéf činohry Janko Borodáč² opísal tento priestor ako „filigránske javištiatko (nie to, čo je tam teraz) bez potrebného technického zariadenia, bez šatníc...“³, so zlou akustikou, osvetlením a vykurovaním. Diváci mrzli v hľadisku, herci na javisku. Pocity rozčarovania z nového divadelného priestoru Janko Borodáč podrobne približuje v knihe Spomienky – už vopred tušil, že v takýchto podmienkach nebude mať druhé bratislavské divadlo veľký úspech: „Druhé divadlo Bratislava nepotrebovala; ani obecenstvo, ani slovenská divadelná kultúra. Potreboval ho ktosi iný z príčin osobných. Z nich sa zrodila u nás myšlienka nového divadla. Odôvodňovali ju dôstojnými oslavami desiateho výročia vzniku ČSR a tým, že činohra hráva dva, najviac trikrát za týždeň, a to je málo pre rozvoj slovenského divadelného umenia, pre slovenskú dramatickú literatúru, pre vývin herca. Len nehovorili o tom, že ani na tých dvoch-troch predstaveniach niet obecenstva, že v Bratislave niet komu hrať. Že kto bude v tom „novom“ na predstaveniach, o tom čušali.“⁴

Nový divadelný priestor v Živnodome dostal názov Ľudové divadlo. Jeho činnosť bola otvorená slávnostnou premiérou hry Ivana Stodolu Posledná symfónia (15. marca 1930) v neveľmi vydarenej realistickej réžii Janka Borodáča (inscenácia bola zároveň príspevkom k desiatemu výročiu vzniku SND). Slovenské národné divadlo hralo v Ľudovom divadle presne jeden rok a repertoár sa špecializoval výhradne na veseloherný žáner a operetu. Tvorcovia myšlienky druhého bratislavského divadla skutočne asi nepočítali s tak nečakanou nízkou návštevnosťou publika. Už v Historickej budove SND mala činohra deficit v návštevnosti, keďže slovenských divákov, ktorí by pravidelne chodili na jej predstavenia bolo minimum. Preto mnohé inscenácie, aj napriek dostatočnej umeleckej kvalite, boli stiahnuté z repertoáru už po dvoch až piatich reprízach. Na prilákanie divákov muselo divadlo nasadzovať jednoduché frašky a veselohry, bez výraznejších umeleckých ambícií. Podobne to bolo aj s repertoárom Ľudového divadla. Činohra stále hrala aj v Historickej budove a v utorky a štvrtky, ktoré patrili maďarským divadelníkom, hrávala v Ľudovom divadle. Ani ľahké činoherné tituly ako napríklad Medové týždne, Moja sesternica z Varšavy, Polámaný rebrík, Milenec pani Vidovej či Koráb Tenacity divákov neprilákali a derniéra sa konala zväčša už po štvrtom či piatom predstavení. Paradoxne, ani operetné tituly sa nestali divácky vyhľadávanými – za najúspešnejší môžeme považovať osemkrát reprízovaný Ascherov Tanček panny Márinky (16. apríla 1930), ktorý však uvádzali aj v Historickej budove. Z činohry najväčší počet repríz (až dvadsaťdva!) dosiahla „veselá hra zo židovského prostredia v troch dejstvách“ Anny Nicholsovej Trikrát svadba (16. marca 1930) a Polnočný vlak Arnolda Ridleyho (16. septembra 1930), ktorý mal dokonca tridsaťštyri repríz.⁵ Je zrejmé, že jedny z mála náročnejších titulov s ambíciou nielen zabaviť divákov ako O'Neillova Anna Christie (27. septembra 1930) a Ostrovského Les (15. marca 1931) ostali bez diváckeho záujmu. Prvá inscenácia dosiahla štyri a druhá tri reprízy (vrátane premiér).

 

Dokumentačného a archívneho materiálu o inscenácii Les (išlo o prvé slovenské uvedenie tejto komédie u nás) sa, žiaľ, veľa nezachovalo. Dokonca aj ten treba podrobiť dôkladnému kritickému skúmaniu a interpretovaniu. Informácie sa rozchádzajú už pri mene režiséra. Vo väčšine recenzií sa uvádza, že režisérom inscenácie bol herec a príležitostný režisér Ján Sýkora. Dokonca aj Janko Borodáč v dobovom periodiku Naše divadlo píše o Sýkorovi ako o režisérovi inscenácie. Zachovaná režijná kniha tiež poukazuje na režijný zástoj Jána Sýkoru. Avšak inscenácia sa objavuje v súpise tvorby Janka Borodáča, čo niektorých teatrológov viedlo k názoru, že hru režíroval práve on. Na základe archívnych dokumentov a bádaní môžeme dnes vysloviť hypotézu, že Borodáč (keďže v inscenácii vystupoval ako herec) vypomáhal Jánovi Sýkorovi a neskôr, počas písania pamätí, si réžiu komédie Les privlastnil. Réžie Jána Sýkoru boli totiž v Slovenskom národnom divadle skôr vzácnosťou než pravidlom. Pôvodom český herec prešiel angažmánmi v niekoľkých divadelných spoločnostiach a v rokoch 1924 – 1929 pôsobil ako herec, režisér a šéf činohry v novozaloženom Východoslovenskom národnom divadle (VND) v Košiciach. Tam je zasadená aj najväčšia časť jeho režijnej práce. Ujímal sa náročnejších titulov (väčšinou v nich vytvoril aj hlavné mužské postavy), akými boli napríklad Kocúrkovo (otváracia inscenácia VND), Nora, Živnosť pani Warrenovej, Boží človek a ďalšie. Od roku 1929 až do smrti (v roku 1948) bol členom Slovenského národného divadla. S manželkou, významnou herečkou Máriou Sýkorovou, si výborne osvojili slovenčinu a po rozdelení činohry SND na český a slovenský súbor ostali v slovenskom, pod vedením Janka Borodáča. V Slovenskom národnom divadle sa venoval výhradne herectvu a vytvoril niekoľko desiatok výrazných kreácií (Stodolov titulný Svätopluk, Manahen v tragédii Herodes a Herodias, Lopachin vo Višňovom sade či Macduff v Macbethovi)⁶. K divadelnej réžii sa dostal už len sporadicky. Najčastejšie práve v období existencie Ľudového divadla (sedem titulov režíroval v Ľudovom divadle, dva v Historickej budove). Vždy však išlo o ľahší veseloherný žáner a jeho réžie pravdepodobne len vypomáhali oficiálnym režisérom divadla – Jankovi Borodáčovi, Andrejovi Bagarovi, Janovi Otakarovi Martinovi, Karlovi Rintovi a Vladimírovi Šimáčkovi. Tí pri kvantite titulov, ktoré museli za jednu sezónu (okrem iných, najčastejšie hereckých či organizačných úloh) zvládnuť, často potrebovali pomoc pri inscenovaní.

Réžie Jána Sýkoru v SND neboli progresívne, nijak nevybočovali z dekoratívneho rázu režijného slohu, kde sa držali predovšetkým textu a myšlienky autora. Ako herec realistických tónov uplatňoval tento princíp aj v režijných postupoch – jeho réžie podporovali realistický herecký prejav a prácu s ním. Do inscenácie Lesa obsadil výrazné herecké individuality súboru, hoci tie najvýraznejšie mená ako Hana Meličková, Oľga Borodáčová Országhová či Andrej Bagar medzi nimi chýbali. Poslední dvaja však hrali v inscenácii Päsť od Jaroslava Hilberta, ktorá sa skúšala paralelne s Lesom a premiéru mala dva dni pred ním (13. marca 1931). Pri takejto náročnej prevádzke sa totiž často stávalo, že režisér nedostal do inscenácie vždy hercov, ktorých pôvodne do projektu chcel obsadiť. Hlavnú postavu chamtivej statkárky Gurmížskej stvárnila slovenská herečka, ktorá je spolu s Oľgou Borodáčovou Országhovou a Hanou Meličkovou považovaná za najvýraznejší ženský zjav zakladateľskej hereckej generácie – Emília Wagnerová. Pre jej herectvo boli najvlastnejšie realistické polohy, v ktorých uplatňovala najmä zmysel pre detail. K ostatným veľkým postavám Wagnerovej patrila napríklad Gertruda v Hamletovi, Ľubov Ranevská vo Višňovom sade, Matka v Bačovej žene či Kobozyčka v Najdúchovi, všetky v réžii jej pedagóga z Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko a šéfa činohry Janka Borodáča. Bohužiaľ, dochované recenzie nám Wagnerovej herectvo (ani žiadneho z hercov) bližšie neopisujú. Iba v Slovenskom denníku sa dočítame, že herečka „nenadobudla životnejších rozmerov, bola trocha deklamátorská“⁷ a napríklad v Robotníckych novinách recenzent konštatuje, že „nedala svojej postave živého vzruchu“⁸. Z uvedených charakteristík možno len predpokladať, že herci vytvárali v popisnej réžii svoje postavy podobným štýlom, ako pri iných úlohách, s už osvedčeným rutinérstvom. O nedostatku času na skúšanie inscenácie a nevýhodách s tým spojených ani nehovoriac. Gurmížskej neter Aksiniu vytvorila vtedy najlepšia herečka mladej generácie SND Ružena Porubská. Stvárnila ju ako mladé, životom utrápené dievča s nehou a ženskou duchaplnosťou, aj keď jej výkon pravdepodobne tiež neprekračoval už zaužívané herecké stereotypy. Koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov bola Porubská totiž najobsadzovanejšou mladou herečkou súboru, ale často jej prideľovali len postavy naiviek a sentimentálnych dievčat. Až neskoršia spolupráca s modernistickým režisérom Viktorom Šulcom z nej urobila herečku dramatickú, vymaňujúcu sa z jednostrannej hereckej šablóny. Jej javiskového partnera Petra vytvoril začínajúci český herec Jan Pivec so živelnosťou a dynamickým prejavom, jemu vlastným.⁹ Z ostatného obsadenia, okrem samotného Jána Sýkoru v postave Uara Kyryliča Bodajeva, zaujala dobrou súhrou dvojica Šťastlivca a Nešťastlivca. Stvárnili ich totiž Jozef Kello a Janko Borodáč. Kello bol herec nízkeho vzrastu a veľkého komediálneho talentu. A hoci často hrával iba epizódne figúrky oplývajúce jadrným humorom, dramatik Ivan Stodola priamo pre neho napísal titulnú postavu drobného človiečika z ľudu v komédii Jožko Púčik a jeho kariéra (1931). V období premiéry Lesa sa Jozef Kello už vyprofiloval na predstaviteľa zemitých sedliackych postáv a práve rýdzo komediálnych polôh, takže postava komika Šťastlivca v Ostrovského hre nebola pre herca ťažkou úlohou. Jeho inklinovanie ku komediálnosti sa odrazilo aj v recenzii uverejnenej v Robotníckych novinách, v ktorej kritik upozorňuje, že Kello „priblížil sa však zhusta až príliš nebezpečne šaškovstvu“¹⁰. Druhý z dvojice potulných hercov, Janko Borodáč sa na javisku ako herec v tej dobe objavoval už len sporadicky a od druhej polovice tridsiatych rokov sa venoval výhradne režisérskej, prekladateľskej a organizátorskej činnosti. Ako herec bol príliš statický a deklamátorský, čo však pri stvárňovaní postavy Nešťastlivca – tragéda nemuselo byť defektom. Doboví recenzenti nám o hereckých stvárneniach zanechali žiaľ len veľmi útržkovité a pre dnešný výskum príliš zovšeobecňujúce informácie (čo bolo vtedy v dennej tlači zvykom), z ktorých nemožno presnejšie charakterizovať ako celkový tvar inscenácie, tak aj výkony jednotlivých hereckých predstaviteľov.

Posledná repríza inscenácie sa uskutočnila 22. marca 1931 v Ľudovom divadle. Zároveň to bola posledná premiéra SND, ktorá sa v týchto priestoroch uskutočnila. Je až symbolické, že dve z piatich slovenských inscenácii Lesa ukončili fungovanie daného divadelného priestoru (či súboru).¹¹

Prvá slovenská inscenácia Lesa nemala väčší úspech u kritiky ani u publika. Dokonca sa ozývali kritické ohlasy voči Ostrovského hre, ktorú dobová kritika považovala za neaktuálnu a neadekvátnu na uvedenie. Stalo sa to, čo pri prvých slovenských uvedeniach hier Henrika Ibsena – mladá slovenská, divadelne nevyškolená kritika drámy odmietla a označila za neaktuálne. Je však pravdou, že Ostrovského Les sa na štyridsať rokov stratil zo slovenských javísk. Na rozdiel od českého divadelníctva, kde má hra kontinuálnu inscenačnú tradíciu, si ruský Les musel na najbližšie uvedenie na slovenskom profesionálnom javisku počkať až do roku 1971.¹²

 

Autor textu: Karol Mišovic

 

__________________