Sprievodca inscenáciou

Slovenské komorné divadlo Martin

Sprievodca inscenáciou Les v réžii Lukáša Brutovského z roku 2014

Režisér Lukáš Brutovský v úzkej spolupráci s dramaturgom Mirom Dachom sa už počas štúdia na Vysokej škole múzických umení takmer výhradne venovali klasickým ruským titulom – Suchovo-Kobylinova Smrť Tarelkina, Ostrovského Výnosné miesto a Gorkého Letní hostia, uvedenie ktorých bolo sprevádzané pochvalnými recenziami. Už z prvých inscenácií bolo totiž zreteľné, že z Brutovského sa formuje režisér so zmyslom pre dôkladne čítanie textu, s čuchom pre divadelnú situáciu a minimalistickú výtvarnú estetiku.

Nové inscenovanie notoricky známej drámy zákonite vedie k porovnávaniu s minulosťou. K otázke, či režisér našiel nový inscenačný kľúč a tiež ako s ním dokázal pracovať. Režijno-dramaturgický tandem Lukáš Brutovský – Miro Dacho sa v Ostrovského Lese tomuto porovnaniu nevyhýba. Práve naopak, tvorcovia nadväzujú na jednu z kľúčových inscenácií klasického titulu.¹ Ako píše teatrológ Karol Mišovic, „prihlásenie sa k interpretácii Ľubomíra Vajdičku je citeľné a čitateľné už z bulletinu (...), v ktorom tvorcovia citovali z jeho štúdie Celý svet je javisko.“² U Brutovského, rovnako ako u Vajdičku, stojí na prvom mieste úsilie zdôrazniť kritické myšlienky autora a týmto spôsobom reflektovať stav súdobej spoločnosti. Režisér teda z Ostrovského Lesa vyberá skutočne aktuálne témy. Podobne ako v pôvodine, aj dnes narážame na prudkú devalváciu sociálneho statusu hercov. Z komentátorov spoločenských problémov sa často stávajú len vtipné tváre z televíznej obrazovky, zo skutočných mien len mená postáv z brakových seriálov (podobne ako pri postavách Štastlivceva a Neštastlivceva, ktoré konotujú len ich herecký typ). Rodinkárstvo, úpadok morálky či vzťahy plné pretvárky, ktoré pestuje „vyššia“ spoločnosť, sú aktuálne viac než kedykoľvek predtým. Pudovosť dnes potiera racionalitu rovnako, ako to Ostrovskij vpísal do vzťahu obstarožnej zbohatlíčky Gurmyžskej a mladého nedoštudovaného gymnazistu Bulanova. Tento fakt si režisér Lukáš Brutovský spolu s dramaturgom Mirom Dachom uvedomujú, a tak rovnako ako v predchádzajúcej spoločnej inscenácii Výnosné miesto³, ani v Lese nepotrebujú robiť žiadne výrazne textové aktualizácie či významnejšie úpravy. Všetky textové zmeny sú najmä v zmysle posilnenia humoru, zrýchlenia dynamiky dialógu, či odhalenia nečakanej vtipnej pointy alebo významu. Postupujú tak napríklad v situácii, v ktorej statkárka Gurmyžská tesne po úvodnom obraze s „priateľmi“, nihilistickým Bodajevom a prehnane ju obdivujúcim Milonovom, nabáda prešpekulovaného kupca Vosmibratova, aby si sadol. Gurmyžská opakuje prianie po druhýkrát, napriek tomu, že Vosmibratov už sedí. Po odchode ostatnej spoločnosti to však robí s už výraznou iróniou v hlase. V podstate tak vyzlečie pokryteckú masku, ktorú mala nasadenú pred spomínanou dvojicou. Obchodník Vosmibratov zjavne veľmi dobre vie, čo je Gurmyžská zač (veď mu postupne predáva všetok svoj majetok v podobe lesa), ale v bežnom styku to nikdy najavo nedá. Sám je totiž tiež majstrom pretvárky a tá tvorí aj základnú líniu ich spoločného vzťahu. Obaja zdôrazňujú svoju ušľachtilosť, morálnosť a bezúhonnosť, pričom však až príliš dobre poznajú pravdu o sebe i o tom druhom. Každý ich dialóg sa tak mení na súkromné divadlo. Napríklad, Gurmyžská pred obchodníkom Vosmibratovom oduševnene deklamuje ako veľmi potrebuje peniaze na zabezpečenie netere Aksiuše. Ten, stojaci za jej chrbtom sa len potmehúdsky usmieva a spoločne šepkajú vetu: „Ubližovať vdovám a sirotám je hriech.“ Akoby sa do takejto polohy dostali už mnohokrát a spomínaná fráza bola bežnou súčasťou Gurmyžskej replík.

 

Princíp neustáleho hrania divadla je Brutovského hlavnou režijnou koncepciou. Všetky jeho postavy „vyššej spoločnosti“ sú v podstate iba hercami všedného dňa. Ich skutočná tvár sa skrýva v presnom opaku ich slov. Keď hlásia morálku, majú v hlave iba vlastné úmysly. Zámer napovedajú aj všadeprítomné notové stojany. Na nich sú uložené partitúry, ktoré napísala Gurmyžská – autorka nemenného deja a najlepšia herečka zo všetkých. Nazeraním do nôt si potom pomáhajú aj ostatné postavy. Čítajú z nich vo chvíľach, keď majú povedať presne to, čo od nich ona očakáva. Gurmyžskej notový zápis naruší až príchod dvojice vidieckych hercov. Predstaviteľ tragéda a synovec Gurmyžskej Nešťastlivcev a komediant Šťastlivcev sa zo strachu pred potupením rozhodnú svoje skutočné identity zatajiť – „hrať na ostatných divadlo“. Ako falošný plukovník a jeho sluha vstupujú do neúprimného Gurmyžskej sveta. Ako uvádza teatrologička Dária F. Fehérová „pretvárka spoločnosti sa tak ocitá v kontraste s akousi vierou v očistnú silu umenia,“⁴ avšak v tejto vzájomnej konfrontácii umenie vyhrať nemôže. Herecký výkon spravodlivého Nešťastlivceva, vďaka ktorému získa od Vosmibratova peniaze patriace Gurmyžskej a veľké gesto, ktorým tieto peniaze následne odmietne od tety vziať, mu na víťazstvo nestačí. Naoko samozrejme získava veľké uznanie, no už o chvíľu sa Gurmyžská a Bulanov dobre zabávajú na jeho naivnej hlúposti. Všetko korunuje moment odhalenia jeho hereckej identity, a tak Nešťastlivec náhle stráca spoločenskú hodnotu a stáva sa v dome neželaným votrelcom. Jeho záverečný monológ, citát zo Schillerových Zbojníkov len potvrdzuje, o čom sa v Brutovského Lese hrá. „Vaše slzy – voda, vaše srdcia – kus kovu! Bozky na ústach, meče pod plášťom!“⁵ Veľké divadlo je odhalené, ale spravodlivý trest nepríde. Dvaja vidiecki bardi ostávajú úplne osamotení. Aj úbohá a odstrčená Aksiuša, záblesk viery v skutočnú úprimnosť, nakoniec mizne do prepadliska spolu s ostatkom spoločnosti.⁶ Získala veno a tým aj zaradenosť k neúprimnému prehnitému svetu pretvárky, v ktorom hlavný takt udávajú peniaze, príslušnosť k vrstve a postavenie.

 

Herectvo je v inscenácii Les budované na precíznej práci s nadhľadom a rôznorodosťou významu repliky. Herci veľmi pozorne oddeľujú pasáže bežných rozhovorov od dávok veľkého oduševnenia, ktoré zväčša sprevádza pretvárku. V prípade hlavnej hrdinky Gurmyžskej, ktorú stvárňuje Jana Oľhová, to vo chvíľach najväčších lží zabezpečuje aj živá hudba. V počiatočnom dialógu s Milonovom (František Výrostko) a Bodajevom (Michal Gazdík) vystupuje z centra javiska na proscénium. Pozerá sa na divákov a za sprievodu dramatickej melódie im skrúšeným hlasom a pateticky vztýčenou dlaňou oznámi, že zrejme čoskoro umrie. Situáciu ešte dofarbí Výrostkov Milonov, ktorý sa náhle vrhne na kolená a rovnako vášnivo ju presviedča, aby nezomierala. S nadhľadom, ktorý sprostredkuje falošnú vznešenosť, sa v inscenácii najlepšie vyrovnáva práve Jana Oľhová. Ako uvádza recenzent Karol Mišovic „nestála mimika, živé gesto, jasne modulovaná myšlienka z jej výkonu urobili skutočný stredobod inscenácie.“⁷ Herečka sa pohráva s každou intonáciou, veľmi presne frázuje text. Čerpá zo svojich tradičných výrazových prostriedkov, no v spojení s postavou egocentričky, ktorá sa hrá na cnostné úbožiatko, naberajú tieto prostriedky nové kvality. Keď Aksiuši (Kamila Antalová) naznačuje, že musí odísť, lebo by sa do nej Bulanov mohol zamilovať, sedí upnuto na stoličke. Pokyvuje nohou a v rýchlych intonačných zmenách divákom ponúka obraz nafúkanej vyžitej nerestnice, ktorá veľmi dobre vie, ako to v živote chodí. Práve preto je nútená odstrániť z cesty všetky prípadné prekážky. Herečka exceluje najmä vo chvíľach Gurmyžskej najväčších klamstiev. V poslednom dejstve, počas oslavy svojich zásnub tvrdí, že sa musí vydať za Bulanova, aby mal kto spravovať jej majetok. Vety hovorí naoko úprimne, no schválne deklamatívne. Kladie dôraz na niektoré slová, precízne pracuje s gestom rúk. Pri opise faktu, ako veľmi sa svadbou s mladíkom obetuje, sa letmo dotkne Bulanova na ramene. Ihneď je jasné, že je to len jej hra, proti ktorej však nikto nemá a ani nesmie mať námietky. Bulanov v podaní Daniela Žulčáka je neúspešný gymnazista, avšak veľký prospechár túžiaci po jedinom – po zabezpečení a slušnom spoločenskom postavení. Zakázaná láska ku Gurmyžskej, ktorú dokonalo predstiera, trvá len do chvíle, kým si ju nezíska. Hneď potom vymieňa (a to doslovne) jej noty za vlastné a stáva sa nenápadným pánom domu. Je to on, kto náhle rozdáva príkazy a radí, ako sa má Gurmyžská v jednotlivých situáciách správať. Bulanov rýchlo dospieva na chladného vládcu, autora vlastnej partitúry. Nestačí mu už pelešenie v dome Gurmyžskej, chce sa stať súčasťou väčšieho sveta, byť prospešný pre celú pokryteckú spoločnosť. Daniel Žulčák dokázal nájsť hranicu medzi prefíkaným gymnazistom a povýšeneckým mužom z vyššej spoločnosti. V úvodných scénach pôsobí uvoľnene, používa ľahké, otvorené gestá a na tvári mu často ihrá výraz nevinnosti. Ku koncu už ale vidíme sebavedomého muža so striedmejším pohybom, zamračenou tvárou a chladným tónom v hlase, ktorý si trúfa zahriaknuť aj samotnú živiteľku Gurmyžskú. Okrem Bulanova žije na statkárkinom panstve aj nechcená neter Aksiuša, ktorú stvárnila herečka Kamila Antalová. V kontexte inscenácie je najviac problematickou postavou. Jej vnútorná prázdnota aj pokus o samovraždu ostávajú nevyjasnené a netransformujú sa ani do Antalovej hereckých prostriedkov. Nevedno teda, či Aksiušino správanie vychádza zo skutočného utrpenia, alebo je len pózou. Veľmi čitateľne však ukazuje, že nie je vyslabnutou trpiteľkou, ale skôr rozhnevanou mladou ženou. V spomínanom dialógu s Gurmyžskou necháva tetu pykať. Díva sa do hľadiska, ruky má za chrbtom, na tvári výraz ľahostajnej drzosti, len občas niečo nepríjemné odvrkne. Triumf v podobe tetinho priznania žiarlivosti si potom naplno vychutná. So znechutením a potešením zároveň sleduje, ako k nej Gurmyžská padá na kolená. Výstupy hercov Nešťastlivceva (Daniel Heriban) a Šťastlivceva (Marek Geišberg) sú hlavným zdrojom komiky. Obsadenie postáv horlivého, spravodlivého a naivného predstaviteľa všetkých tragédov a neustále vtipkujúceho komedianta mysliaceho najmä na dobrú fľašku, proti zaužívaným hereckým typom, sa javí ako skvelý inscenačný ťah. Nešťastlivceva stvárňuje Daniel Heriban ako večne vzpriameného tragéda s hrdým tónom. Pohybuje sa zásadne v pomalom tempe a všetko prežíva s plnou dávkou emócie. Marek Geišberg v úlohe Šťastlivceva zas prekvapuje ako zlomyseľník, fiškus a hulvát s veľkým prebytkom energie. Výborne pracuje s mimikou tváre, s nespútanosťou pohybu a gestami plnými energie. Ich spoločné výstupy od prvého stretnutia na rázcestí v lese, až po záverečný odchod sú charakteristické dobre vybudovaným tempom a nápaditosťou mizanscén. Za vrcholný dialóg dvojice možno označiť situáciu, kedy Šťastlivcev kolegovi vyzradí, že jeho tetka má vzťah s mladým študentom. Informácie mu dávkuje postupne. Geišberg leží pokojne na proscéniu, vyhráva sa s frázovaním textu, v ktorom žoviálne oznámi, že „Bulanov je prvý milovník“. Na Nešťastlivcevovu otázku koho milovníkom je, mu s diabolským pohľadom pobozká ruku a šeptom dodá „Tetuškin.“ Nešťastlivcev vybuchne, nechce mu uveriť, podozrieva ho z klamstva. Situácia pokračuje vzájomným fyzickým stretom a nakoniec naháňačkou, počas ktorej Geišberg mizne do zákulisia. Následne, verný divadelnému vtipu, sa pokojne vráti z opačnej strany javiska, aby ešte stihol povedať štipľavý dôvetok.

Jeden z najkomickejších a zároveň režijno-dramatickú koncepciu podporujúcich výstupov je ten, v ktorom musí ozajstný herec Nešťastlivcev získať od herca všedného dňa Vosmibratova nečestne získané peniaze. Tento dialóg buduje režisér ako zrážku dvoch protichodných energií. Obaja herci zaujmú pozíciu na opačnej strane javiska a postupne sa k sebe približujú. Nešťastlivcev útočne kričí, zatiaľ čo Vosmibratov v podaní Jána Kožucha  odpovedá medovým, pokojným tónom. Na priamočiare obvinenie z podvodu Vosmibratov reaguje zľahčujúcim, no sileným smiechom a priateľským uchopením za ramená. V tejto póze vydrží dovtedy, kým Nešťastlivcev nespomenie jeho česť. Achillova päta Vosmibratova je odhalená. Pokojný tón sa náhle mení na výbuch agresívnej energie. Z minimálnej vzdialenosti na seba komicky kričia, kým sa Vosmibratov neodtrhne z reťaze natoľko, že začne rozhadzovať svoje bankovky. Pokušenie, ktoré vyvolá v Nešťastlivcevovi, nejde zakryť. Hercovi Danielovi Heribanovi sa do tváre nahrnú rozpaky a jemne cúva. Jeho postava akoby zvádzala obrovský vnútorný boj – má zachovať dekórum, alebo sa po peniazoch ihneď vrhnúť? Horko-ťažko prinúti protivníka, aby mu vydelil sumu sám. Ten sa napokon musí potupne skloniť pred Nešťastlivcevom, pozbierať bankovky a veľmi neochotne platiť. Boj má svojho víťaza. Bezcharakterného šmelinára, ktorý si potrpí na svoju česť, poráža teatrálny vidiecky herec v role plukovníka. Daniel Heriban v tejto scéne nedokáže ustrážiť mieru svojho kriku, preto v nej herecky vyniká najmä Ján Kožuch. Z vyrovnaného, jemne predkloneného podvodníka profesionála, sa postupne stáva vetchý, uplakaný a sentimentálny chudáčik. „Taký som ja človek,“ opakuje plačlivo, a keď už je po všetkom, zhrbene bozkáva víťazného Nešťastlivca. Celú situáciu mlčky sleduje večne upnutý Peter v podaní Tomáša Tomkuliaka. A hoci už v samotnej predlohe je Peter asi najslabšie vykreslenou postavou, v Brutovského réžii nachádza svoje jasné miesto. Vždy kráča v tieni svojho otca, je jeho najbližším asistentom, akoby mal v budúcnosti prebrať celú podvodnícku agendu. V obrazoch s otcom vidno Tomkuljaka zväčša stáť s pohľadom zabodnutým do zeme. Pri hádke Vosmibratova a Nešťastlivceva, potom ako Nešťastlivcev zreve: „Poď sem!“, so zvesenými ramenami a sklopenými očami, zvierajúc tašku s otcovými peniazmi, opatrne cupitá medzi rozzúreného herca a prešibaného otca obchodníka. Vo výstupoch s Aksiušou akoby však Peter zrazu naberal istotu. Jemne chytí dievča za ruku a s presviedčaním v hlase jej kladie na srdce, aby si požičala peniaze od Nešťastlivceva. Celú ťarchu nutnosti získať veno tak necháva na potenciálnej snúbenici. A keď na margo plánovanej samovraždy vraví Aksiuši „pôjdem za tebou“, Tomkuljakov hlas plný smiechu prezrádza, čo tým skutočne myslí. Kolorit statkárkinho sídla dopĺňa ešte štvorica menších postáv. Dvaja páni z vyššej spoločnosti ‒ Milonov, veľký nadšenec Gurmyžskej (František Výrostko) a všetko spochybňujúci otravný cynik Bodajev (Michal Gazdík). Prítomní sú aj starý majordómus Karp (Viliam Hriadel) a sliedivá Gurmyžskej špiónka Ulita (Ľubomíra Krkošková). Najvýraznejším zo spomenutých je práve Viliam Hriadel v úlohe Karpa. Po celý čas ostáva v pozícii sluhu, ktorý už v dome videl všeličo, a preto ho nič nerozhádže. Zväčša len vzpriamene stojí pred notovou osnovou a pozerá pred seba. Ak sa už musí pohnúť, vždy iba ťažkopádnym krokom a v pomalom rytme. Aj pohyb starca je však len Karpova rola, a práve preto, napríklad, neváha pred Štastlivcevom vyskočiť do výšky pol metra. V situáciách, keď môže zhodiť svoju livrej a vypustiť profesionalitu, stáva sa humorným komentátorom, ktorý má vo všetkom jasno. Napríklad, pri vymenovávaní mužov, ktorým sa z domu posielali peniaze, dopĺňa ich charakteristiky príslušnými gestami – topografista je spojený s gestom udierania dlane o zovretú päsť, čo už nepotrebuje žiaden komentár.

 

Podobne ako v predošlých inscenáciách režiséra Lukáša Brutovského, aj pri martinskej inscenácii Les možno hovoriť o minimalistickej scénografii, autorom ktorej je scénograf Jozef Ciller. Notové stojany zdôrazňujú, že svet je len divadlo a z rovnakého dôvodu je využité aj prepadlisko. Morálne skazená spoločnosť plná teatrálnej pretvárky v podobe „falošných vášní a naučených gest“⁸, ktorú stelesňujú najmä Gurmyžská a Bulanov, prichádza na scénu pomocou hydraulického výťahu. Dramatické vstupy postáv zo spodného poschodia veľmi presne dokresľujú režijný zámer. Príchody Gurmyžskej a Bulanova sú ohlasované a sprevádzané hudbou a ich najpatetickejšie a najoduševnenejšie výstupy vždy dopĺňajú chytľavé, atmosféru tvoriace melódie. Celá scénografická koncepcia vyniká na konci príbehu. Po tom, ako sa spoločnosť stratí v prepadlisku, kráčajú Štastlivcev a Nešťastlivcev do hĺbky javiska, kde ich čakajú otvorené dvere do exteriéru. Herci odchádzajú do pomyselného lesa. Z hracieho priestoru sa premiestňujú do skutočnej reality a definitívne demonštrujú, že to najväčšie divadlo sa aj tak nehrá na javisku, ale v živote. Poetiku javiskového minimalizmu zámerne nepodporujú kostýmy Zuzany Hudákovej. Zjavná dominancia odtieňov sivej doplnená o červenú a ružovú, výborne vyniká najmä v dialógoch pred červenou oponou. Kostýmy sú elegantné a ich úlohou je dopĺňať charakter postáv. Štastlivcev si v zápale vtipkovania často poťahuje traky a jediný oblek Nešťastlivceva zas pomáha k posilneniu ilúzie, že je skutočný plukovník. Vtipne pôsobí aj hra s Ulitinou objemnou a pevnou sukňou, ktorú si dáva Štastlivcev na hlavu, aby sa zamaskoval, rovnako ako neustále sa meniace večerné róby Gurmyžskej. Prezliekanie šiat u panej domu nie je len obrazom finančného zabezpečenia, ale ide ruka v ruke s režijným zámerom. Na každý svoj veľký výstup potrebuje Gurmyžská (tak ako divadelná „diva“) iné šaty, ktoré by ešte lepšie vystihovali jej aktuálnu náladu a rozpoloženie.

 

V závere možno konštatovať, že Lukáša Brutovského (aj na základe inscenácie Les) možno zaradiť k „najväčším talentom nastupujúcej generácie slovenských režisérov“⁹ a spolu so spriazneným dramaturgom Mirom Dachom nesporne patria aj k najvýraznejším talentom v oblasti interpretácie klasiky. Ich inscenačná metóda nie je deštruktívna, naopak, naplno ctí pôvodný text a hľadá v ňom zabudnuté alebo doposiaľ neobjavené významy. V Lese im k úspechu výrazne dopomohol aj jeden z najsilnejších slovenských hereckých ansámblov súčasnosti. Herci Slovenského komorného divadla nemali problém so špecifickým nadhľadom, s ktorým Lukáš Brutovský pracuje a vytvorili jednu z najzaujímavejších inscenácií sezóny 2013/2014.

 

Autor textu: Milo Juráni

 

__________________