Sprievodca inscenáciou

Slovenské národné divadlo

Sprievodca inscenáciou Bačova žena v réžii Jána Borodáča z roku 1928

 Po uvedení celovečerného debutu – frašky Náš pán minister (1926) na javisku SND sa dramatik Ivan Stodola stal na vyše dvadsať rokov domovským autorom tohto divadla.¹ K spolupráci Stodolu s ešte len začínajúcim prvým slovenským profesionálnym divadlom došlo náhodne – stretnutím dramatika s vtedajším dramaturgom činohry SND Tidom J. Gašparom v kúpeľoch v Korytnici. Zdá sa, že sprvoti i voľba látky, žánru a formy Stodolových drám bola vo vzťahu k SND tiež viac-menej náhodná. Režisér a neskôr i umelecký šéf a dramaturg činohry Ján Borodáč bol vďačný za každý čo i len trochu remeselne zručne napísaný dramatický kus z dielne domácich autorov či autoriek, keďže pôvodných slovenských hier bol veľký nedostatok. Náročné to bolo aj s formovaním hereckého súboru – profesionálnych slovenských hercov a herečiek bolo u nás v tom čase minimum. Chýbali i ďalšie profesie. V takejto situácii nebol priestor na vytváranie zásadnejších umeleckých konceptov alebo ambicióznych dramaturgicko-režijných koncepcií, tobôž na budovanie premysleného a ideovo naplneného repertoáru, ktorý by sa formoval v kontexte možností, schopností a typového, generačného či národnostného rozvrstvenia hereckého súboru.

Uvedené skutočnosti determinovali aj podobu a osud inscenácie hry Ivana Stodolu Bačova žena, ktorú v premiére ako prvé profesionálne divadlo uviedlo SND 4. októbra 1928 v réžii Jána Borodáča. Pôvodne hru mali inscenovať pravdepodobne o rok skôr², keď ju Stodola (za šesť dní) napísal a uviedlo ju ochotnícke divadlo v mieste autorovho rodiska a vtedajšieho bydliska, v Liptovskom Svätom Mikuláši. Z októbra 1927 pochádza i Stodolov list režisérovi Borodáčovi o hre spolu s predstavou o obsadení hlavných rolí. Návrhy obsadenia sa o rok takmer naplnili, s výnimkou postavy bačovej ženy Evy, ktorú mala podľa autora stvárniť Hana Meličková a tiež postavy Matky, ktorú chcel Stodola zveriť Oľge Borodáčovej Országhovej. Tá však napokon hrala Evu a Meličkovej sa ušla postava Gazdinej. Okrem návrhu obsadenia uvažoval autor aj o pohostinskom účinkovaní niektorých hercov SND v liptovskomikulášskej inscenácii v období vianočných sviatkov. Doposiaľ jediným vysvetlením, prečo Bačovu ženu profesionáli naštudovali až v roku 1928, je, že ju chceli uviesť „z príležitosti desaťročia republiky“.³ Je to však len domnienka, príčiny mohli byť aj oveľa prozaickejšie.

Drámu Bačova žena uvádzalo SND v historickej budove, bola siedmou premiérou sezóny 1928/29 (ak nerátame obnovenú premiéru inscenácie hry C. a k. armáda). Ján Borodáč bol upravovateľom, dramaturgom, autorom scénického riešenia, režisérom i predstaviteľom hlavnej mužskej postavy baču Ondreja. Pre Borodáča ako režiséra to bola tretia z celkového počtu siedmich premiér, ktoré v tej sezóne uviedol. Na divadelných plagátoch, v niektorých dobových recenziách, aj v súpise repertoáru Slovenského národného divadla 1920 – 2010⁴ sa hra označuje ako pastierska dráma v štyroch dejstvách, hoci knižne vyšla ako trojdejstvová. Viacerí recenzenti sa preto domnievali, že Borodáč hru v rámci úpravy o jedno dejstvo skrátil, resp. zhutnil. Pravdepodobne však ide o neodôvodnené úvahy, ktoré spôsobil len chybný údaj na plagátoch SND. Ján Borodáč hru síce upravoval, ale ako sám uviedol, urobil len „malé opravy“⁵. Hoci niektoré z opráv Stodola údajne uplatnil pri ďalších vydaniach Bačovej ženy, čerpať z nich nemožno, pretože režijná kniha alebo iný dokument, ktorý by dokladoval Borodáčove zásahy do pôvodného textu, sa nezachovali. Ani na základe neskorších knižných vydaní hry nie je možné definovať, ktoré „opravy“ prevzal autor od režiséra a ktoré vykonal sám.

„Hra nestavia nesnadné scénické problémy a pri jej režii ide mi hlavne o stelesnenie jednak myšlienkovej postaty a spolu o zpodobenie rázovitosti, danej originalitou prostredia, postavami a dialogom“⁶, týmito slovami charakterizoval svoje ambície režisér Borodáč v predpremiérovom rozhovore. Možnosti spodobenia rázovitosti a originality prostredia však mali svoje limity, tak v scénografii, ako aj v hereckých výkonoch. V zhode s predlohou sa na javisku vystriedali v troch dejstvách tri prostredia: biedna izba, izba v kaštieli a salaš. Najmä ten vyvolával u recenzentov najväčšie otázniky: „prečudesný salaš“⁷ či „...bola to bačova koliba?“⁸ Salaš na javisku tvorili: maľovaný zadný prospekt ilustrujúci horské prostredie, pred ním drevený plot, niekoľko voľne rozostavených a na plote zavesených nádob určených na spracovanie mlieka a ďalších surovín, v pravej časti javiska náznak koliby majúci skôr podobu veľmi jednoduchého prístrešku. Dramatik síce prejavil v scénických poznámkach v úvode tretieho dejstva väčšie nároky, ako o tom svedčí dobová kritika: „bolo by výhodnejšie pridržať sa verne scénických pokynov autora“⁹, avšak vtedajšie možnosti divadla na to nestačili, preto hrali len „v starých dekoráciách“¹⁰ (rozumej prevzatých zo starších inscenácií). Naopak, autorom predpísaná malá biedna izba v prvom dejstve hry mala v Borodáčovom scénickom riešení veľmi veľkorysú podobu, bola „dekoratívne preplnená a podobala sa skôr muzeálnej chate, než sedliackemu bývaniu. Menej bolo by tu viac.“¹¹ Najpresvedčivejším výtvarným artefaktom prvej profesionálnej inscenácie Bačova žena boli kostýmy a rekvizity. Zásluhu na tom mal samotný autor: „Obával som sa, že ju zahrajú v operných krojoch z Predanej nevesty alebo Carmen. Zakúpil som teda kompletne všetky kroje mužské i ženské, aj s opaskami, valaškami, krpcami. Ani sa mi divadlo veľmi nepoďakovalo.“¹² Zo spôsobu narábania s rekvizitami, ktoré autor inscenátorom zabezpečil, bol však ako divák sklamaný: „...naši herci nikdy neboli na salaši. Nevedeli, ako sa žinčica odvára, syr zberá a potom cedí atď.“¹³

Vzhľadom na zloženie činoherného súboru SND bolo zrejmé, že časť postáv slovenských dedinčanov z rázovitého prostredia Liptova musia nevyhnutne stvárniť českí umelci. Ak sa dalo hercov hovoriacich lámanou slovenčinou v prípade iných titulov (napr. svetovej klasiky, súčasných inonárodných hier, salónnych komédií a pod.) z hľadiska ortoepie ospravedlniť a vnímať ich výkony s istou licenciou, ťažšie to išlo v prípade archetypálnych postáv baču, valachov či honelníka. „Na slovenské ucho pôsobí trápne ono preťahovanie viet“¹⁴, zhodnotila výslovnosť dobová kritika. Okrem toho možno uvažovať aj o neprekonateľných mentálnych rozdieloch medzi Stodolovými postavami a ich predstaviteľmi. Hoci režisér v predpremiérovom rozhovore uviedol, že už „na prvej skúške i u interpreta najmenšej epizódy“ videl „radosť z diela, chuť a náladu, dať dielu čo najviac.“¹⁵, predsa len vynaložené úsilie neprinieslo očakávaný efekt. S licenciou je potrebné azda prijímať aj neprimerané vekové rozdiely medzi postavami a ich predstaviteľmi alebo indiferentnosť k ich pohlaviu (napríklad postavu Honelníka stvárnila Josefa Martinová ml.¹⁶ a postavy Eviných detí, chlapcov Ondrejka a Miška hrali dievčatá, čo však v tomto období nebolo nič nezvyčajné).

Kľúčové postavy Stodolovej drámy stvárnili slovenskí herci. Najväčšiu pozornosť i najlepšie prijatie u dobovej kritiky si vyslúžila jednoznačne predstaviteľka hlavnej ženskej roly, bačovej ženy Evy, Oľga Borodáčová Országhová. Recenzenti oceňovali jej rečový prejav i celkové stvárnenie tragickej postavy: „O. Borodáčová, hrdinka dňa, vydala zo svojej slovenskej duše umeleckú dušu. Celé dielo precítila, každým odtienkom bola zaujímavou.“¹⁷ Hereckým výrazom a jeho presvedčivosťou zaujali aj Andrej Bagar v postave baču Miša, Jozef Kello ako predstaviteľ baču Mrnča a Hana Meličková v okrajovej postave Gazdinej: „Nie je možno nespomenúť Hanče Melíčkovej, ktorá bola na scéne snáď päť minút, ale vedela i pri tom podať kabinetnú ukázku dokonalého hereckého výkonu.“¹⁸ Výkon českej herečky Anduly Kovaříkovej v postave Matky kritici hodnotili ambivalentne. Kým v Robotníckych novinách písali, že vynikla (spolu s vyššie menovanými), v Ľudovej politike jej vyčítali, že „veľa ráz ju bolo trápno počúvať“¹⁹ a celkovo pôsobila v úlohe slovenskej matky neprirodzene a cudzo. Spomedzi hlavných postáv napospol negatívne hodnotili recenzenti výkon Jána Borodáča v role baču Ondreja. Viacerí z nich videli príčinu jeho nepresvedčivého výkonu v tom, že si zvolil rozsahom i obsahom priveľkú figúru a zároveň inscenáciu režíroval a prevzal tak na seba priveľa náročných povinností. K tomu možno prirátať ešte Borodáčove zdravotné ťažkosti, ktoré ho v tomto období sústavne prenasledovali. Recenzentom snáď najviac prekážalo, že svojím zjavom i naturelom bol výrazne odlišný od postavy Stodolovho liptovského baču. Pozitívnejšie než o hereckom výkone sa kritika aj autor hry vyjadrovali o réžii, vyzdvihujúc, že „réžia bola na výške“²⁰ a Borodáč „šikovný bol v režii“.²¹

Konkrétnu hereckú či režijno-dramaturgickú interpretáciu jednotlivých postáv nedokážeme dnes charakterizovať, pretože z dobových ohlasov sa o nej dozvedáme len minimum. Vzhľadom k vtedajším konvenciám, ktoré sprevádzali prípravu inscenácie (najmä veľmi krátke skúšobné obdobia či veľký počet premiér v krátkych intervaloch), ale aj vzhľadom k faktom, ktoré sme uviedli vyššie v súvislosti so scénou či s obsadením, sa dá usudzovať, že Bačova žena v Borodáčovej réžii nepočítala s výrazným či aspoň akokoľvek príznakovým interpretačným kľúčom, a že, naopak, niektoré skutočnosti bolo treba vnímať s istou veľkorysosťou a pochopením. Na druhej strane však za zmienku stojí prívlastok, ktorým inscenátori dotvorili postavu Fiškála, keď sa rozhodli interpretovať ho ako príslušníka židovskej národnosti. Autor v prvej verzii hry nič také nezdôrazňuje. Okrem opakovaného smiechu, ktorým postava Fiškála podfarbuje svoje repliky, nie je ničím špecifická. Stodola však výklad tvorcov inscenácie pravdepodobne prijal za svoj, pretože v ďalších vydaniach hry v súpise postáv pred označenie povolania – fiškál – doplnil titul a priezvisko Dr. Blau, hoci priamo v texte sa toto meno vôbec nespomína.

Dobová kritika inscenáciu prijala viac-menej kladne (s rôznorodými čiastkovými výhradami), v denníku Slovák jej predpovedali dokonca divácky úspech a vysoký počet repríz, toho sa však Bačova žena nedočkala. Po premiére, ktorá sa konala vo štvrtok 4. októbra 1928, nasledovali pravdepodobne len dve reprízy – 26. októbra a 3. februára 1929. Tým sa javisková púť prvej profesionálnej inscenácie významnej slovenskej drámy uzavrela.

Dramatik Ivan Stodola sa premiéry nezúčastnil, bol odcestovaný na protituberkulóznom kongrese v Taliansku. Videl však, ako sám uvádza, tretie predstavenie, ergo derniéru inscenácie. Vyjadril spokojnosť s Borodáčovou réžiou a bol nadšený z výkonu Oľgy Borodáčovej Országhovej: „Do sĺz pohnutý počúval rýdzu dikciu pani Oľgy.“²² Nebol však spokojný s návštevnosťou a uvažoval nad dôvodom daného stavu: „Divadlo bolo trápne slabo navštívené. České činohry mali nepomerne viac návštev, lebo českého úradníctva bolo v Bratislave veľmi mnoho a zaujímalo sa hlavne o českú scénu.“²³ Avšak v porovnaní s Bačovou ženou mali iné inscenácie Stodolových hier oveľa vyšší počet repríz. Inscenácia Náš pán minister dosiahla 29 repríz, Belasý encián mal 17 repríz a inscenácia Čaj u pána senátora, ktorú v réžii Andreja Bagara uviedlo SND o necelý polrok po Bačovej žene, dosiahla 23 repríz. Tieto tituly však boli napospol komediálneho žánru, čo mohlo byť pravdepodobne aj príčinou vyššieho diváckeho záujmu. Pri hodnotení sezóny 1928/29 režisér Borodáč konštatoval: „Za najlepšie a najzdarilejšie po slovensky hrané predstavenie v tejto sezóne pokladáme Tajovského Statky-zmätky.“²⁴ Inscenácia mala premiéru 30. októbra 1928 a dosiahla 19 repríz. Inscenácii Bačova žena pravdepodobne neprospela séria kompromisov a licencií rôzneho druhu, ktoré vzďaľovali jej javiskovú interpretáciu od dramatickej predlohy a neumožnili divákom stotožniť sa s jej príbehom a prostredím.

 

Miroslav Dacho

__________________