Sprievodca inscenáciou

Slovenské národné divadlo

Sprievodca inscenáciou Bačova žena v réžii Karola L. Zachara z roku 1963

V čase, keď režisér Karol L. Zachar uviedol na scénu Stodolovu drámu Bačova žena, patril už k etablovaným režisérom našej prvej scény. Príležitostne režírujúci herec sa k samostatnej réžii dostal v roku 1946 a odvtedy jeho meno ako režiséra¹ neschádzalo z plagátu činohry SND takmer ani v jednej sezóne. Do povedomia divákov sa zapísal ako inscenátor zameraný na komediálny repertoár,² ako ten, ktorý ponúka nielen umeleckú kvalitu ale aj zaručený divácky úspech. Už v prvých povojnových Zacharových réžiách možno sledovať znaky vyhraneného a dôsledne uplatňovaného divadelného názoru smerujúceho k štylizovanému žánrovému divadlu. Toto smerovanie potvrdila aj inscenácia drámy Ivana Stodolu Bačova žena (premiéra 9. novembra 1963 v činohre SND), v ktorej režisér dosiahol „čistotu klasického divadelného tvaru“³ a dôsledne realizoval modernú predstavu divadelného umenia.⁴ Rovnako ako v predchádzajúcej tvorbe, aj teraz pripravil divákom štýlovo a slohovo čistú inscenáciu, plnú láskavých a hlboko ľudsky preteplených postáv, hoci na pozadí tragického príbehu.

Už predošlými réžiami Zachar akosi prirodzene ľudsky i umelecky dozrieval a smeroval k inscenovaniu tragédie, v ktorej akcentoval základný ľudský cit – lásku, vo všetkých jej podobách. V programovom bulletine k inscenácii Bačova žena režisér priblížil východiská vedúce k jej uvedeniu: „Zaujala ma dráma, tragédia ľudí krásnych, prostých, neschopných doriešiť pálčivý problém lásky. Zaujala ma Eva, bačova žena, nadaná, pekná žena, ktorá musí zomrieť. (...) Títo skvelí, krásni ľudia prežívajú tragédiu. Tragédiu hlboko otrasnú, ale aj očistnú.“⁵ V každej z postáv Stodolovej drámy videl veľké ľudské hodnoty a schopnosť človeka nesmierneho sebaobetovania. Jeho cieľom bolo zobraziť hlboké ľudské osudy, nové a prekvapivé vo svojej sile a čistote. V Zacharovom výklade Bačovej ženy nedochádza ku konfliktu medzi postavami preto, že sa zrazia protipóly dobra a zla, ale stretnú sa láska s láskou, pričom každá má svoju pravdu. Láska ústredných hrdinov je obrovská a ich srdcia sú až príliš milujúce. Pravda a právo každej z lások sa stali leitmotívom Zacharovho tlmočenia silnej ľudskej drámy. Dobová kritika označila Zacharovu réžiu Bačovej ženy za obhajobu „divadelných a dramatických hodnôt predlohy“⁶ a adekvátne umelecké sebavyjadrenie.

Uvedenie Stodolovej drámy na javisku SND v roku 1963 bolo už tretím v poradí (hru inscenoval v roku 1928 Ján Borodáč a v roku 1941 Ivan Lichard). A hoci išlo o dielo pomerne pevne zakotvené v repertoári slovenských divadiel, k dramatickej predlohe „starej“ tridsaťpäť rokov panovala v divadle istá nedôvera. Niektorí sa obávali, či Stodolova hra nebude na javisku anachronizmom a či je pre súčasníka ešte „únosný a znesiteľný jej folklorizmom krpcov a črpákov a naivnosťou deja poznačený príbeh“⁷, ktorý ani nevychádza z originálnej fabuly. Oprávnené výhrady mali pôvod v predchádzajúcich kriticko-realistických interpretáciách Stodolovej drámy, ktoré obchádzali jej symbolisticko-impresionistické podhubie a nehľadali možnosti spojenia prítomnosti s minulosťou. Informácia, že drámu Bačova žena bude režírovať práve Karol L. Zachar, preto mnohých prekvapila. Až do premiéry bolo spojenie Zachara s tragédiou prijímané s rozpakmi motivovanými otázkou „Čo chce touto hrou režisér ešte dnes povedať?“.⁸ Režisér Zachar však dramaturgický koncept pripravil premyslene a nastolené obavy rýchlo rozptýlil. Na rozdiel od typicky realistických inscenácií uplatňovala Zacharova koncepcia predovšetkým „vlastné vnútorné zložky drámy, jej baladický charakter“⁹, realistické prvky prostredia stlmila, nebolo v nej ani stopy po folklorizácii a za nosný motivický činiteľ povýšila vzťah človeka k drsnej a surovej hore. A práve na pozadí vzťahu príroda – človek odvíja sa vo „vľúdnom, avšak jasne a uvážene gradovanom tempe“¹⁰ príbeh Evy ocitajúcej sa po návrate nezvestného manžela v osídlach vzťahu medzi dvoma mužmi. Na tento vzťah (oscilujúci v tragicky nebanálnom manželskom trojuholníku) režisér až asketicky sústredil celú inscenáciu.

Za zjednocujúci komponent Zacharových réžií možno považovať umelcovo hľadanie ľudských možností, dôsledné prenikanie k podstate človeka a akcentovanie toho, čo je v človeku krásne a dobré. Zdalo by sa, že v tragickom pláne Bačovej ženy, len ťažko nájde priestor pre vyzdvihnutie pozitívneho v človeku, pre zvýraznenie harmónie a ušľachtilosti. Nebol by to však humanista Zachar, ak by nenašiel spôsob, ktorým možno aj tragické postavy zobraziť ako výsostne ľudsky príťažlivé a krásne. Režisér Zachar si veľmi dobre uvedomoval, že človek je zložitá a mnohotvárna bytosť a redukcia človeka na akúkoľvek tézu bola pre neho neprijateľná. V koncipovaní charakterov postáv z drámy Bačova žena vychádzal teda z presvedčenia, že každý človek je „výslednicou mnohých síl a činiteľov, aj takých, ktorými nevládne, no musí ich rešpektovať“¹¹, pričom k tým základným činiteľom zaradil lásku a prírodu. Tá sprevádza človeka na každom kroku a jej nevyhnutné zákonitosti musí mať každý na zreteli. Ako sám hovorí, v Stodolovom príbehu ho nezaujali krpce či hune, ale oslovila ho „veľká láska ľudí k hore (...) ľudia prírody so svojimi čistými, pramenistými, obrovitými vzťahmi k sebe, k deťom, k práci, k prostrediu“¹². V inscenácii Bačova žena príroda tvorí integrálnu súčasť príbehu, na jej pozadí sa odohráva obrovská tragédia tých, ktorým najmä hora a salaš vrástli hlboko do sŕdc. Okrem prírody preniká do sŕdc hrdinov aj hlboký cit, s ktorým si racionálne nevedia poradiť. Cit lásky pulzuje v tepnách celej inscenácie, je kompozičným tmelom Zacharovej koncepcie. Lásku však neobmedzil len na sféru ľúbostných citov, ale zakomponoval ju do inscenácie v rozmanitých podobách – láska k domovu, k matke, k dieťaťu, k prírode, k práci. Aj nenávisť, ktorá je opakom lásky a v príbehu príčinou tragédie, tu vyviera v mene lásky. Stodolovu Bačovu ženu teda Zachar inscenoval ako hru, v ktorej ku konfliktu dochádza iba preto, že ľudia sa milujú vášnivo a silno, čo neodkladne speje do tragického vyústenia. Avšak kým Stodola smeruje priamo k tragédii, Zachar ju „odďaľuje i odľahčuje, zmenšujúc napätie a rozširujúc rozmer tragického charakteru“¹³.

Konanie postáv smerujúce k tragédii ladil režisér Zachar do baladickej atmosféry,¹⁴ v ktorej primárna dramatickosť vyvierala z neriešiteľného konfliktu vo vnútri ľúbostného trojuholníka. Na jeho odvesnách sa pohybujú dvaja muži, kým na prepone balansuje žena stojaca pred životným rozhodnutím. Exponovanú dramatickú situáciu s tragickým leitmotívom sa Zacharovi poradilo dostať priamo do javiskových charakterov a hereckého stvárnenia. Na javisku všetko podriadil hercovi – kostým, scénu, rekvizity i hudbu, herec interpretoval jeho dramaturgicko-režijnú koncepciu. Tá spočívala v akcentovaní nových tematických prvkov a motívov. Dominujúci vzťah hora – človek v zmysle organickej spätosti človeka s prírodou obohatil ešte o nekonvenčný ľúbostný trojuholník, do ktorého sa protagonisti dostali takpovediac bez vlastného pričinenia, hrou osudu. Aby dosiahol sledovaný zámer, zbavil text historizujúcich a konvenčných významov, jazykových archaizmov, naturalizmu a sociálnych prvkov a ponoril sa k jeho koreňom, do elementárnych ľudských citov. Do popredia tak vystupujú tie najpodstatnejšie významové hodnoty prameniace z úzkeho spojenia človeka s prírodou.

Ľudia sú v Zacharovom vnímaní obdarení prirodzeným pohľadom na život a nedeformovanými vzťahmi k realite. Režisér ich uzavrel do baladickej štruktúry, v ktorej prúdi silný opar antickej drámy vznášajúci sa nad hlavami ústredných postáv. Vďaka inscenačným postupom sústredil osudy hlavných hrdinov do modernej komornej drámy s vyhroteným morálnym konfliktom, na pozadí ktorého cítiť hlbšie sociálne tóny a neodvratnosť tragického osudu. Na javisko SND vrátil žáner tragédie a našiel preň adekvátny scénický výklad – text nasilu nemodernizoval, ale celú hru posunul „do polôh veľmi prirodzených“ a inscenácii dal „tú vyhľadávanú a dôkladne premyslenú baladickú klenbu“¹⁵, ktorou ju vymedzil voči falošnému realistickému pátosu a dramatizovaniu. Z predlohy vyťažil maximum a vytvoril divadlo zbavené vyumelkovanosti, budované na podklade dramatických hodnôt s vypointovanými tragickými motívmi. Tie dominovali v celej inscenácii, hoci celkový rytmus režijnej koncepcie sa Zachar usiloval „osviežovať aj partiami akoby dokumentárnymi“¹⁶, akými boli napríklad výstupy v treťom dejstve.

Ako v predchádzajúcich réžiách, aj v Bačovej žene viedol Zachar hercov k tomu, aby charakterizovali postavy predovšetkým výtvarnými a vizuálnymi prostriedkami (pohyb, gesto, mimika) a text využili ako činiteľ pomáhajúci plastickejšie vytvárať charaktery. Hovorené slovo slúžilo režisérovi ako najprimeranejší výraz hercovej akcie. Len vďaka slovu, ktoré vážil „takpovediac na lekárnických váhach, mohla sa stať nositeľom konfliktu i atmosféry herecká akcia“¹⁷, fyzické konanie herca podporené práve vyslovovaným a nie iným. Zachar dôverne poznal mentálne uspôsobenie slovenského dedinského človeka a bol mimoriadne vnímavý pre najrozmanitejšie prejavy života dedinských ľudí. Tieto jeho schopnosti preniknúť do podstaty ľudskej psychiky sa naplno prejavili pri formovaní charakterov v Stodolovej dráme. A tak svet postáv herci budovali pod Zacharovým vedením bez nebezpečenstva „povrchného ilustrovania či prázdneho psychologizovania“¹⁸, pričom väčšina vystavala svojich hrdinov bez zbytočného ornamentu a vonkajších efektov. Cieľom hereckých akcií bolo strhnúť diváka do hry, čo režisér umocnil aj kostýmovaním a scénickým riešením¹⁹. Každý protagonista „jemne a s hereckou inteligenciou formoval typ svojej postavy“²⁰ tak, aby sa organicky začlenil do režijnej koncepcie.

Hlavnú hrdinku, ženu dvoch mužov, Evu stvárnila Eva Kristinová, ktorá dokázala suverénne stelesniť peripetie dramatického osudu svojej postavy – od pocitov šťastia prežívaného najmä v prítomnosti detí, cez lásku k mužovi až po tragickú nutnosť rozhodnutia. Vďaka bohato členeným a účinne gradovaným prejavom sa herečke podarilo zachytiť tragický svár v duši Evy zúfale sa zmietajúcej medzi materinskou láskou a citmi k dvom mužom. Kristinová hrala Evu bez „tieňov podkladania sa“²¹ a s ohľadom na prudké emocionálne kolízie neobyčajne citlivo. Štýlovú čistotu jej herectva v zmysle napĺňania baladickej koncepcie narúšal „iba nástup, poznačený istou strojenosťou“²², popisné gesto (ruka v bok)²³ a nepotrebné „jednostrunne podfarbené bolestínstvo“²⁴.

V úlohách Eviných dvoch mužov sa predstavili Gustáv Valach (bača Ondrej) a Štefan Kvietik (bača Mišo), ktorí našli spôsob, ako „diferencovať svoje výkony tak, aby ich vzťah k Eve bol rovnako silný a presvedčivý“²⁵. Bača Ondrej v podaní Gustáva Valacha bol typom muža, ktorý sa nedokáže zmieriť s myšlienkou, že by mu jeho žena už nemala patriť. Aby ju získal, rozhodne sa použiť zbrane najťažšieho kalibru. Herec budoval postavu navrátivšieho sa manžela vo „výraznom oblúku, vypuklejšie sformovanú predovšetkým v oblasti racionálneho herectva ako citového prejavu“²⁶. Osobitou črtou Valachovho výkonu boli „jeho lyričnosť“²⁷ a „fantomatičnosť“²⁸, mimoriadne dôležité a potrebné v baladickej kompozícii inscenácie. Ondrejov protipól, baču Miša, stelesňuje Štefan Kvietik ako čestného a dozrievajúceho muža, ktorý rovnako ako ostatní dvaja nedokáže dospieť k prijateľnému riešeniu nastolenej situácie.

V úlohe Ondrejovej matky sa s celou zásobou overeného realistického herectva predstavila Oľga Borodáčová Országhová, ktorá „svoju úlohu suverénne udržala v polohe hrdej a až do žiarlivosti milujúcej matky“²⁹, schopnej všetkých obetí. A hoci zložitosť tejto roly bola zjavná najmä v kritických zvratoch, herečke sa podarilo nájsť súlad medzi realitou a zovšeobecnením. Aj vedľajšie postavy boli pevne a precízne stavané a plne zapadli do pôdorysu premyslenej réžie. Za všetky spomeňme aspoň Alojza Kramára a Elenu Latečkovú v úlohe gazdov na šľachtickom panstve, ktorí svoje úlohy podali živo a prirodzene, Ladislava Chudíka v role Svätojurského, ktorý na pomerne malom priestore uplatnil svoje umelecké majstrovstvo či postavy bačov v podaní Júliusa Pántika a Karola L. Zachara odohrané bez falošných tónov a popisnosti. Herecké obsadenie Bačovej ženy bolo zárukou vysokej interpretačnej kvality a nemalou mierou sa podpísalo pod značný divácky úspech inscenácie.

Nosnú vzťahovú líniu príroda – ľudia transformoval Zachar aj do scénografického riešenia. Scénický výtvarník Pavol Mária Gábor realizoval Zacharovu predstavu scény tak, aby sa ona stala adekvátnym „terénom“ pre hereckú akciu a rešpektovala nastolený žáner balady. Sila a hĺbka vzťahu človek – hora boli divákovi zrejmé už z prvého vizuálneho vnemu. Temná a sýtozelená hora obklopovala jemne naklonenú rovinu javiska rozdeleného na dve polovice (Evina domácnosť a Svätojurského kaštieľ) a zároveň akoby vstupovala do oboch priestorov. V podobe zeleného súkna na dlážke vtiahol režisér horu do obydlí i k divákom. Štylizovaná hora mu však nestačila a tak ju podporil aj naturálnou, svetlom zdôraznenou rekvizitou v podobe čerstvých živých borovíc. Veľkú plochu tak kombinoval s realistickým detailom (štylizovaná hora a realistický salaš i skutočná svieža borovica) umocňujúcim dramatickú atmosféru. Tým sa jednak zdôraznila spätosť ľudí s prírodou, jednak „oslabením dôrazu na lokálny kolorit dostala celá inscenácia nádych akejsi všeobecnej a všeľudskej platnosti, idúcej ponad prostredie, čas a priestor Stodolovej hry“³⁰. Pôdorys scény s náznakom členeného terénu zostal nemenný pre všetky dejstvá a obrazy, menili sa len prvky exteriéru a interiéru.

Ak v scénografii využil prostriedky štylizácie, v kostýmovaní zostáva Zachar dôsledne realistický, dobovo verný, v detailoch odevu i v rekvizitách až rigorózne presný. Aj tentoraz si kostýmy navrhol sám³¹ a predchádzalo im starostlivé štúdium odbornej literatúry. Rovnako naplnil aj pravidlo jedného základného farebného tónu – inscenácii dominovala zelená farba.³² Organickou súčasťou inscenácie bola aj hudobná zložka, ktorú Zachar využil ako „melódiu vnútorného hlasu postáv, najmä Evy“³³, ako materializáciu atmosféry nosného motívu – hory. Hudba z dielne Andreja Očenáša bola akýmsi spojovacím mostom medzi prírodou a človekom, medzi skutočnou a všeľudskou osudovosťou príbehu.

 Umeleckú kvalitu a hodnoty inscenácie Bačova žena potvrdilo aj tradičné hosťovanie činohry SND v Prahe v roku 1965. Na javisku Národného divadla uviedol súbor SND štyri inscenácie,³⁴ medzi nimi aj Zacharovu Bačovu ženu, ktorá od českých divadelných kritikov získala pozitívne hodnotenia. Tragédia s vyhroteným etickým konfliktom „v baladicky ladenej a dramaticky pôsobivej“ réžii Karola L. Zachara objavila pre české publikum „dedinskú drámu poctivého realistického razenia a znovu pripomenula niekedy zabúdaného dramatika Ivana Stodolu“.³⁵ Okrem pôsobivej gradačnej línie, štýlovej čistoty a dramaturgického výkladu ocenila česká odborná verejnosť aj herecké výkony a jednoduchú funkčnú scénu, ktorá „iba vytvárala prostredie a netlačila sa nad vlastnú akciu“³⁶.

Inscenácia Bačova žena v réžii Karola L. Zachara sa na repertoári SND udržala viac než päť rokov.³⁷ Značný divácky úspech si vyžiadal aj ďalšie naštudovanie, tentoraz v inom médiu. Takmer s rovnakým inscenačným tímom³⁸ pripravil Zachar televíznu verziu, ktorú v roku 1973 mohli vidieť československí diváci.³⁹ V televíznej podobe Stodolovej drámy zachoval režisér myšlienkovú podstatu z divadelnej koncepcie – vypätú dramatickosť v medziľudských vzťahoch zabalil do čistých, baladických akordov zvýrazňujúcich tragiku ľudského citu. Takto zvolený postup vyhovoval televíznemu videniu a požiadavkám obrazovky, kedy sa elementárna dramatickosť nielen zachovala, ale získala ešte na sýtosti a výraze.⁴⁰ A hoci nové spracovanie vykazovalo znaky istej divadelnosti ovplyvnenej pôvodným javiskovým naštudovaním v SND, televízna verzia Bačovej ženy bola pre divákov „rovnakým zážitkom ako jej predstavenie divadelné, ak nie aj väčším“⁴¹. Televízni kritici sa zhodli, že inscenácia bratislavského štúdia Československej televízie je jedinečným príkladom toho, že aj televízia môže vychádzať z národných tradícií a zároveň sa vyhnúť provinčnosti. Neobyčajný a vzrušujúci zážitok zo slovenskej dramatickej klasiky tak rezonoval na obrazovkách dlhé desaťročia.

Spomedzi inscenácií slovenskej dramatickej klasiky možno Zacharovu Bačovu ženu zaradiť k najúspešnejším svojho druhu. Režisér ňou rehabilitoval a potvrdzoval umeleckú únosnosť hier slovenskej klasiky v konkurencii moderného repertoáru. Jeho výber objavil to, čo zostáva na klasike živé, čo prehovára k súčasníkovi a podáva svedectvo o tradíciách a koreňoch národa. Inscenácia naplno ukázala Zacharov zmysel pre baladickosť a tragickosť a tiež schopnosť vytvárať jedinečnú štylizovanú výpoveď. V Bačovej žene dospel Karol L. Zachar „k štýlovej jednote medzi architektonickou, atmosférovou aj hereckou zložkou javiskového prejavu“⁴² a jej hlboký humanistický pátos, všeľudská hodnota a vypätá dramatickosť podmanivých tónov rezonovala medzi divákmi dlhé desaťročia.

 

Juliana Beňová

__________________