Sprievodca inscenáciou

Slovenské národné divadlo

Sprievodca inscenáciou Bačova žena v réžii Ivana Licharda z roku 1941

Na javisku Slovenského národného divadla sa Bačova žena hrala v roku 1941 po druhýkrát. Divadlo pristúpilo v dramaturgii na osvedčený titul. Priam k programovým záležitostiam patrilo nanovo naštudovať dramatickú predlohu, ktorá mala potenciál získať nielen priaznivú divácku odozvu, ale zároveň ponúknuť aj novú javiskovú interpretáciu kvalitného dramatického diela. Na javisko SND sa inscenácia Bačova žena dostala 6. septembra 1941, po cykle ľudových predstavení, keď za zníženú cenu vstupného hrali v auguste staršie inscenácie. Cieľom tohto programového prístupu divadla bolo ešte viac spopularizovať a sprístupniť návštevu divadla aj menej majetným vrstvám obyvateľstva.

Prvá premiéra novej divadelnej sezóny 1941/1942 sa udiala za veľmi pozoruhodných okolností. Divadlo v tom čase nemalo ešte nového dramaturga, keďže štátny intendant Ľudovít Brezinský dostal príkaz od vtedajšieho ministra školstva a národnej osvety Jozefa Siváka, aby neuzatvoril pracovnú zmluvu na predmetnú sezónu s dramaturgom a režisérom SND Ferdinandom Hoffmannom. Z dokumentov, ktoré sa zachovali v archíve Divadelného ústavu vyplýva, že funkciu dramaturga Brezinský ponúkol Jánovi Jamnickému. Ten mu však napísal dostatočne obsiahly list, v ktorom jasne naznačil, akú mieru suverenity, rozhodovania aj zodpovednosti na takomto poste očakáva. Zdá sa, že v liste Jamnický naznačil čiastočne aj svoj postoj ku kauze Ferdinanda Hoffmanna a nepriamo sa ho aj zastal.¹ Pri prvej premiére tak divadlo nemalo žiadneho dramaturga, neskôr po premiére sa ním stal Ján Sedlák. V prípade inscenácie Bačovej ženy registrujeme Sedláka ešte ako divadelného referenta, dokonca autora recenzie uverejnenej v periodiku Slovenská politika. Celý dramaturgický program sezóny 1941/1942 je v značnej miere akoby poznačený istou mierou improvizácie. V repertoári, zdá sa, chýbajú viaceré hodnotné tituly najmä zo svetovej dramatickej klasiky a proveniencie.

Stodolova pastierska dráma v troch dejstvách Bačova žena zaznamenala od svojho vzniku (1927) viacero úprav. Dramatický text, ktorý inscenoval ako svoju prvú réžiu herec Ivan Lichard,² bol v porovnaní s pôvodnou verziou do značnej miery upravený. Tretie prepracované vydanie vyšlo v Divadelnej knižnici ÚSOD-u v Turčianskom Sv. Martine (1940). V prvej verzii hry Bačova žena dramatik pracuje omnoho presvedčivejšie s atmosférou. V jednotlivých divadelných obrazoch sprístupňuje doslova až inštinktívne napätie, bezprostrednú spojitosť, závislosť i podmanivosť voči prírode. Mágia prírody sa tu znásobuje vo chvíľach silného, tragického vyvrcholenia, symbolicky predznamenávajúceho vnútorné zápasy v Eve, ktoré ju podobne presahujú a premôžu ako prírodné živly. V pôvodnom texte je tragická sila znásobená vrstvením a postupným odhaľovaním tajomstva. Takto dramatik detailne buduje atmosféru a vytvára silný estetický aj divadelný účinok. Akoby v tejto prvej verzii Stodola nechal viac priestoru vnútornej imaginácii nielen v postavách a dramatických situáciách, ale aj pre diváka, resp. čitateľa dramatickej predlohy. V tretej, prepracovanej, verzii sa text začína približovať k typu ľudovej folklórnej hry známej z produkcie Ferka Urbánka. Divadelný autor tu viac zdôrazňuje dramatizmus, čo však niekedy vyznieva až ako istý polopatizmus. Napriek akejsi situačnej zhustenosti a rýchlemu striedaniu rôznych zvratov v situáciách príbehu, sa patričný dramatický potenciál – atmosféra zdanlivo vytrácajú. Nateraz sa zdá, že práve tretie prepracované vydanie dramatik vo veľkej miere prispôsobil pre potreby ochotníckych divadelných súborov. V bulletine k inscenácii je jasne naznačené, prečo činoherný súbor SND nanovo inscenoval túto Stodolovu hru. Hovorí sa o nej ako o národnej klasike – znovu sa uvádza a inscenačne interpretuje. Pre hercov činohry bola príležitosťou ukázať sily a potenciál aj mladších členov súboru.

Hoci je inscenácia Bačova žena prvou Lichardovou réžiou v SND, nebol Lichard v tejto profesii úplným nováčikom. Ako režisér si tvorivé schopnosti čiastočne overil vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, kde pôsobil v tejto umeleckej profesii až do chvíle odchodu do Bratislavy, po Prvej viedenskej arbitráži, keď Košice pripadli Maďarsku. Režijným štýlom často porovnávali a prirovnávali Ivana Licharda k jeho učiteľovi Jánovi Borodáčovi. Lichardova úcta k textu, práca s atmosférou, zmysel pre budovanie javiskovej situácie, dôraz na nuansy a detaily, to všetko možno označiť ako svojské špecifiká jeho režijnej práce. Dá sa povedať, že Lichardov realizmus nebol natoľko priamočiary ako u jeho učiteľa. Inscenácia Bačova žena nesie znaky veľmi dôkladnej vypracovanosti. Režisér si náležite vybral herecký kolektív a obsadil ním jednotlivé postavy. Hlavné postavy Stodolovej tragédie stvárnili Mikuláš Huba (Mišo), Paľo Bielik (Ondrej) a Oľga Borodáčová Országhová (Eva). Režisér kládol predovšetkým dôraz na atmosféru jednotlivých výstupov. Najpresvedčivejšie to bolo vo chvíľach, keď náležite pracoval s tempom inscenácie, pauzou, tichom, ktoré mali veľavravný dramatický účinok.³ Viacerí recenzenti sa zhodli, že za jednu z takýchto najpresvedčivejších dramatických situácií možno považovať tú, keď prichádza Amerikán – bača Ondrej v tichu a pološere na javisko.⁴

Práca s atmosférou sa v inscenácii Bačova žena ukázala výrazná a sugestívna najmä v prvom a treťom dejstve. Natoľko bola strhujúca, že recenzent Juraj Valach ju opísal ako „vec skoro vzácnu“⁵, ktorá nebýva silnou stránkou režijnej práce v slovenskej činohre. Do mladého režiséra vkladal preto nádej a mal veľké očakávania v súvislosti s jeho ďalšou režijnou prácou. ⁶ Literárny vedec Jozef Felix⁷ oceňuje, že režisér Lichard „vyzdvihovaním dramatických momentov vytvoril dielo naozaj prudkého dramatického spádu“ ⁸ a v inscenácii došlo k dôležitej a presvedčivej syntéze, kde výsledok rovnakým dielom podporili autor, režisér i herci.⁹

Z hereckých protagonistov sugestívne svoju postavu interpretoval Mikuláš Huba. Jeho herectvo bolo vyrovnané, presné, konzekventné v slove i v geste. Recenzent Juraj Valach pomenoval výnimočnosť Hubovho hereckého výkonu, ktorá bola založená predovšetkým na akejsi nevídanej disciplinovanosti v práci s prostriedkami hereckého výrazu a stvárnenie baču Miša považoval v jeho dovtedajšej tvorbe za najucelenejšie.¹⁰ Huba prekonal akýkoľvek tradičný prístup k role a moderné stvárnenie postavy ukazovalo smerom do budúcnosti, k novým ambíciám nastupujúcej hereckej generácie, ktorá bola predurčená dať domácim pomerom širšie obzory, väčší a odvážnejší umelecký, ba aj kultúrny rozmach, hlbší a zložitejší duchovný rozmer.¹¹ Vhodne zvolenou hlasovou dispozíciou zhmotnil Mikuláš Huba mužnosť a tvrdosť stvárňovanej postavy a prekonal v nej „handicap“ útleho mladíckeho výzoru.

K dôležitému posunu v hereckom výraze došlo u Paľa Bielika. Podľa dochovaných kritických referátov sa síce nechal zavše strhnúť k realistickej drobnokresbe, no zdá sa, že režisérovi Ivanovi Lichardovi sa ho predsa len podarilo presvedčiť, že aj na javisku je menej niekedy viac. K cenným patrili predovšetkým Bielikova snaha herecký výkon dramaticky stupňovať, zvládol postupné psychologické pripravovanie sa ku konfliktu, a rovnako aj presvedčivá ľudskosť, akou uchopil postavu baču Ondreja.¹² V herectve Paľa Bielika v tejto inscenácii nastal značný posun, pretože Bielik už nestaval iba na výraznom mohutnom chlapskom zjave, ale omnoho detailnejšie a zavše aj úspornejšie pracoval s gestom, mimikou a s hlasovým prejavom.

Herectvo Oľgy Borodáčovej Országhovej (Eva) vnímala divadelná kritika zdanlivo protichodne. Recenzent Andrej Mráz v Slovákovi¹³ a recenzent pod značkou r. v Gardistovi¹⁴ videli v jej stvárnení Evy celostnú dramatickú postavu, ktorú presvedčivo stvárnila hereckým naturelom, emocionálnou schopnosťou mimiky a zároveň tiež udržiavala dramatickosť gesta a reči. Herecký výkon Borodáčovej Országhovej hodnotili ako zrelý a sugestívne presvedčivý. Iný názor však vyjadril v Eláne kritik Juraj Valach. Zdalo sa mu, akoby Borodáčovej Országhovej výraz bol naplnený istou hereckou šablónou a zdanlivo by patril do úplne inej divadelnej inscenácie. Neprimerane pôsobila v jej výkone civilnosť, značne odchodná od osudu mučivou trýzňou zmietanej ženy, ktorá chce patriť predovšetkým sama sebe.¹⁵

Presvedčivú atmosféru divadelnej inscenácie Bačova žena podporovala aj scénografia, ktorú vytvoril Ladislav Hlubocký (pseudonym Ladislava Vécseya). Za podstatný prínos opätovného inscenovania Stodolovej hry v SND možno považovať predovšetkým napredovanie hereckého súboru. Najmä Mikuláš Huba rozšíril svoju hereckú škálu a v úlohe baču Miša naznačil, že je schopný pracovať nielen s hlasom, ale napriek mladíckej krehkosti dokáže hereckou inteligenciou vytvoriť mužsky naplnenú postavu. Tiež herec Paľo Bielik sa oprostil od neraz premršteného hereckého pátosu a dokázal zapôsobiť úprimnosťou hereckého prejavu a minucióznejšou prácou s hlasom, gestom a mimikou. Režisérovi Ivanovi Lichardovi sa darilo v inscenácii náležite pracovať s tempom, budovať atmosféru tejto veľkej drámy a zdôrazniť jej vnútornú expresivitu.

 

Martin Timko

__________________