Prednes, interpretácia, ortoepia

Predmetom sústredeného vedeckého záujmu bola od päťdesiatych rokov 20. storočia aj slovenská javisková reč. Mnohí lingvisti i teatrológovia sa venovali skúmaniu javiskovej reči a zostavovaniu príručiek správnej výslovnosti a techniky prednesu. V priebehu niekoľkých desaťročí dochádzalo k vzájomným stretnutiam divadelníkov a jazykovedcov, aby sa spoločne venovali problematike javiskovej reči a zhodnotili stav jazykovej kultúry slovenského profesionálneho činoherného divadla. Výskum slovenskej javiskovej reči zaštítil Zväz slovenských dramatických umelcov a oslovil slovenských jazykovedcov na spoluprácu. Výsledky výskumu boli zverejnené v odborných publikáciách, statiach a článkoch. Jedným z oslovených odborníkov bol aj významný slovenský jazykovedec v oblasti fonetiky a fonológie, profesor Ábel Kráľ, vtedy vedúci Kabinetu fonetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Zväz slovenských dramatických umelcov pozval Ábela Kráľa do martinského divadla, aby vyslovil stanovisko k niektorým otázkam javiskovej reči na základe sledovaného predstavenia, ktorým bol práve Ostrovského Les v réžii Ľubomíra Vajdičku. Z pozorovania a výskumu pripravil odborník prednášku, ktorá bola spolu s následnou diskusiou medzi členmi súboru Divadla Slovenského národného povstania v Martine a odborníkom publikovaná pod názvom Prednes, interpretácia, ortoepia.

Vo svojej prednáške Ábel Kráľ zhodnotil výsledky pozorovania, v ktorom sa nevenoval iba otázkam ortoepie (správnej výslovnosti), ale aj problematike umeleckej komunikácie. Konštatoval, že predstavenie ho „osobitne potešilo“, ale musí upozorniť aj na určité problémy, ktoré videl v oblasti javiskovej komunikácie. V suprasegmentálnej oblasti pozoroval viaceré nedostatky – niektoré lyrické pasáže prehovorov sa vyznačovali veľmi nízkou zrozumiteľnosťou, zaznamenal chyby v interpretácii charakteru postavy (závisiacej od intonačných prostriedkov reči), chyby v intonácii a dôraze vo vete (problematika jadra výpovede), chybné intonácie v opytovacích zisťovacích vetách a časté bolo aj mechanické podrobovanie sa čítacej intonácii. V segmentálnej rovine reči pozoroval nedostatky vo vyslovovaní spoluhláskových skupín na hranici slov a zdvojených spoluhlások, vypadávanie spoluhlások j, l, ľ, r v rýchlejšom tempe, krátenie dlhých a predlžovanie krátkych samohlások a dosť veľa chýb v znelostnej asimilácii. V záverečnom hodnotení sa vyjadril, že v martinskom súbore „treba ďalej zdokonaľovať techniku reči a individuálne zdokonaľovať artikuláciu“ a celkovo zlepšovať zrozumiteľnosť rečového prejavu hercov. Upozornil na potrebu vysokej techniky a vysokej zrozumiteľnosti javiskovej reči v zmysle „prirodzenej, ľahkej, ba azda až hravej reči“ a rovnako aj na rešpektovanie jazykových noriem (s výnimkou funkčného narúšania), ktoré zabezpečuje dobrú komunikáciu herca s divákom. Všetky svoje hodnotenia smeroval k jedinému záveru – divadlo sa nemôže „zrieknuť zodpovednosti za stav kultúry národného jazyka“.

KRÁĽ, Ábel. Prednes, interpretácia, ortoepia : o kultúre reči v DSNP Martin. Bratislava : Zväz slovenských dramatických umelcov, 1982. 20 s.