Ostrovskij na javiskách slovenských divadiel

Divadelný historik Ladislav Čavojský sa vo svojej štúdii Náš Ostrovskij alebo veď sme svoji, veď sa porátame uverejnenej v bulletine k inscenácii Výnosné miesto (SND – DPOH, 16. 12. 1984) venuje uvádzaniu Ostrovského hier na javiskách slovenských divadiel. Hneď v úvode konštatuje, že cesta tohto významného ruského dramatika k slovenským divadelníkom bola veľmi dlhá. Nepoznanie a neuvádzanie Ostrovského pripisuje ostrosti pohľadu a spoločenskej kritike, ktorá bola u neho vyhranenejšia než u iných ruských autorov, čo bol zrejme dôvod, prečo slovenskí ochotníci po jeho hrách koncom 19. a začiatkom 20. storočia vôbec nesiahli. Dokonca sa neobjavil ani na repertoári SND v prvých rokoch jeho existencie, hoci iní ruskí autori tam svoje miesto postupne našli. Na scéne SND sa po prvý krát Ostrovskij objavil až v roku 1927, keď jeho najznámejšiu a najhrávanejšiu komédiu Na vsjakogo mudreca dovoľno prostoty uviedol režisér Janko Borodáč pod názvom Každý múdry je dosť hlúpy. Toto prvé stretnutie režiséra s dramatikom Ostrovským nezostalo posledným – ako šéf činohry SND usiloval sa Janko Borodáč o ďalšie uvádzanie Ostrovského textov, hľadal dobrých prekladateľov, a tak napokon v priebehu desaťročia inscenovali v SND až päť dramatikových hier, z toho tri v Borodáčovej réžii.

V rámci prehľadu uvádzania Ostrovského hier na slovenské javiská sa Ladislav Čavojský podrobnejšie venuje práve prelomovým inscenáciám v slovenskom divadelnom kontexte a vykresľuje inscenačnú líniu od Borodáčových realistických stvárnení až po konfrontačné výklady v inscenáciách Ľubomíra Vajdičku a Vladimíra Strniska. Zameriava sa na uvedenie hry Búrka v réžii Janka Borodáča s vynikajúcou scénografiou Ľudovíta Fullu z roku 1932, ktorú považuje za začiatok postupného udomácňovania sa Ostrovského textov na slovenských javiskách. Ruský autor tak prenikol na slovenskú scénu, najmä svojimi komédiami, menej drámami. V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa stal takmer povinným čítaním každého dramaturga a nebolo snáď profesionálnej scény, ktorá by ho neuviedla. Tradícia inscenovania Ostrovského sa pevnejšie zakorenila v sedemdesiatych rokoch, kedy sa zmenila aj situácia v inscenačných postupoch. S novým pohľadom na Ostrovského poetiku a netradičným výkladom prišli režisér Ľubomír Vajdička pri uvedení hry Les v Martine v roku 1982 a Vladimír Strnisko s komédiou Aj múdry schybí, ktorú inscenoval v Štúdiu Novej scény v roku 1983. Slovenskí divadelníci sa presvedčili, že „Ostrovskij bol nielen ostrovidný, ale aj ostrovtipný“, ako v závere štúdie konštatuje Ladislav Čavojský.

zdroj: SLÁDEČEK, Ján. Výnosné miesto [Bulletin k inscenácii]. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 1984.